Prečo ja?!

2. Hádka

Milujem dni keď som sama doma. Nikto ma neotravuje. No a taký deň mám dnes. Rodičia sú ešte furt na služobke. Ale šak pohode, nech sú tam. Dnes som zázrakom vstala o 11:00. Moje zvyčajné vstávanie keď sú rodičia preč, je až kedeysi poobede. Lebo vtedy ma nechodia budiť. Áno, presne. Chodia ma budiť. Vadí im moje ponocovanie a "ranné" vstávanie, tak ma chodia budiť. No nič. V prvom rade som si spravila ako vždy rannú hygienu. Teda asi už poobednú. Vybrala som si nejaké oblečenie a išla sa naraňajkovať. Väčšinou sú to nejaké cereálie s mliekom, jogurt alebo len suchý sendvič so šunkou. Lottie som nasypala granule do misky a dala jej vodu. Otvorila som dvere na záhradu aby sa šla vyvenčiť. Ja som si sadla na gauč, zapla televízor a jedla cereálie. Pri telke som sedela cca do jednej. Už som začala byť aj celkom hladná. Šak dve hodiny nejesť je veľa. Rozmýšľala som, že čo si dám. Variť sa mi nechce. Vlastne ani neviem. Asi si dačo objednám. Vybrala som si pizzu, taká klasika. O necelých 20 minút mi už došla, normálne som si myslela, že nedojde. Ako na povel prišla Lottie. Keď som videla jej pekné očká hneď som jej musela kúsok dať. Potom sa znova spokojne vrátila na záhradu. Ja som si v kľude dojedla pizzu a ďalej pozerala telku.

Musela som zaspať, zobudilo ma len buchnutie dverí. Že by sa už vrátili? Vypla som telku a snažila sa pozbierať bordel okolo mňa. Akurát keď som mala namierené do kuchyne, vošli obaja do chodby a ja som zastala.

"To už ste tu?" povedala som nezaujato a ďalej pokračovala v ceste.

"Mladá dáma sa nevie pozdraviť?" nad maminou poznámkou som len prekrútila očami a dávala riad do umývačky.

"Emily!" otcovi dochádzala trpezlivosť (má slabé nervy) "čo si ohluchla za ten čas kým sme tu neboli?" neobťažovala som sa odpovedať, len som sa na nich otočila so zdvihnutým obočím.

"Emilia, otec sa ťa niečo pýtal!"

"A čo s tým?" opýtala som sa drzo.

"No tak takto sa ku nám mladá dáma správať nebudeš!" ach tie mamine nervy.

"Prečo nie" povedala som kľudne.

"Lebo som povedala?! A padaj do izby!" zvreskla na mňa.

"Lebo to vaše správanie ku mne nie je o nič lepšie!!" to som musela zvýšiť hlas aj ja. A v tom momente som dostala facku, od otca. A aby nebolo málo, tak prišla mama a strelila mi z druhej strany. Začali sa mi tlačiť slzy do očí. Rýchlo som sa obula a vybehla von. Ešte som za sebou počula otcov hlas " a vracať sa nemusíš! "
Ďalej som bežala. Mala som namierené na svoje obľúbené miesto. Milujem to tam. Keď som tam došla rozplakala som sa úplne. Nechápem to. Nechápem ich. Nechápem tento život.
Zrazu som za sebou počula prasknutie konára. Myslela som si, že to bola nejaká zver alebo prišla Lottie (bolo to naše spoločné obľúbené miesto). Neriešila som to. V tom momente som ucítila niekoho ruku s handrou na svojich ústach, ďalej som už nevnímala...

Ďalšia časť na svete, budeme sa snažiť pridávať častejšie. Dúfame, že sa Vám to aspoň trocha páčilo... 💗