Prečo ja?!

21. Rozhodla som sa

Ani neviem ako, ale podarilo sa mi zaspať.

"Halooo, Zem volá Emilyyy" triasla so mnou Amber.

"Čo?"

"Počula som, že si mala príjemnú spoločnosť pri raňajkách. No čo, ako dopadol rozhovor so starcom? Dúfam, že sa ti aspoň ospravedlnil"

Pozerala som na ňu ako na zjavenie. Ešte som ani poriadne nerozlepila oči a ona ma tu už zasypáva otázkami.

"Povedala som niečo zlé? Prepáč ak o tom nechceš rozprávať"

Musela som sa zasmiať. "Nie nie, v pohode. Neni to vôbec tajné"

"Tak? Počúvam"

"Ospravedlniť sa mi ospravedlnil ale..."

"No čo ale" mala som ju chuť zaškrtiť, že ma nenechá ani dohovoriť. Zato som ju obdarila škaredým pohľadom.

"Rozprával mi aj o jeho žene"

"To vážne? Veď ale on sa nikdy nikomu s týmto nezdôveruje. Ani svojim obchodným partnerom. Veď načo by im to aj vlastne vravel. Jediný kto to vie sú len rodinný príbuzní. Ani my slúžky by sme to nemali vedieť ale už nejak sme sa o tom dozvedeli, ale samozrejme on o tom vie, že to aj my vieme" ona keď sa rozkecá, tak ju už asi nik nezastaví.
"Ale tak ani sa nečudujem, že ti to povedal. Však vidno ako ťa má rád a myslím si, že chcel aby si o tom vedela... A zistila si, že prečo ťa nazval jeho priateľkou?"

"Vraj sa podobám na ňu"

"Ukáž sa? Akože, nevidela som ju nikdy ale môže byť" chytila mi tvár do jej rúk a premeriavala si ju.
"Nemyslím si, že jeho žena bola až taká pekná"

"No hahaha Amber"

"Okej, prepáč... Ináč nerozmyslela si si ten útek? Teraz keď sa ti ospravedlnil a vieš už aj dôvod, tak by si mohla ostať"

"Ja neviem, vážne. Teraz keď mi toto povedal, je mi ho ľúto ale..." chvíľu som sa odmlčala.
"Nie, proste nie. Nejdem ho tu ľutovať. Už som sa rozhodla. Odídem"

Bolo vidno, že bola trocha vykoľajená s mojím výstupom. Ale tak čo už. Nebudem ho predsa ľútovať a nezostanem tu len kvôli nemu. Ja zato nemôžem, že mu zomrela žena. Akože, viem, že sa teraz správam divne a možno pôsobím namyslene, ale je mi to jedno.

"No dobre, ako už len chceš... Musím ísť pracovať, tak zatiaľ pá" usmiala sa na mňa a odišla. Ešte predtým som sa jej samozrejme nezabudla odzdraviť.

Mala som chuť sa práve znova ponoriť do ríše snov ale povedala som si, že pôjdem za Zackom. Už by aj trebalo sa dáko dohodnúť.

Tak som teda šla za ním. Síce neviem, že kde ho nájdem ale budem hľadať.

Cestou, ako som ho hľadala som stretla ochrankára, ktorý bol tiež v tom aute keď ma uniesli. Musela som ho zastaviť. On bude určite vedieť kde je Zack a uľahčí mi tým prácu.

"Ahoj. Prosím ťa, nevieš kde je Zack?"

"No zdravím kočka. Kto ho hľadá ak smiem vedieť?" po celý čas mal na tvári úškrn.

"Ja"

"A smiem vedieť prečo ho hľadáš?" cítila som sa ako u psychológa. To mi nemôže povedať len, že kde sa nachádza a každý si potom pôjde svojou cestou?

"Za prvé, potrebujem sa ho niečo spýtať a za druhé, neni to tvoja vec, takže? Kde ho nájdem?"

"Čo za to?" facku? Tú ti s radosťou dám.

"Čo by si chcel?" pozrela som sa naňho nechápavo.

"No to mi musíš povedať ty" ach, títo chlapy.

"Budeš mať z toho dobrý pocit" usmiala som sa naňho najkrajšie ako som len vedela.

"Myslím, že mi to stačiť nebude" pomaly sa ku mne začal približovať. Chytil mi prameň vlasov a stále nespúšťal ten svoj úškrn z tváre.

Odsunula som ho odomňa. "Tak akože pŕ chlapče. Ty mi tu teraz povieš kde sa nachádza Zack, ja pôjdem za ním a ty sa pekne vrátiš do svojej práce"

"Okej, okej" zdvihol ruky do obranného gesta.
"Je vzadu za domom"

"Dík" a potom som sa vybrala von.

Akože nechápem čo robil okolo toho toľko rečí. Už som to dávno mohla mať vybavené. Ale tak čo už.

Keď som prišla ku zadnej záhrade videla som Zacka a ďalších troch mužov. Okolo nich boli terče na strieľanie a každý z nich držal v ruke zbraň.

Jeden muž si ma všimol a hneď potom sa otočili aj ostatní. Zack sa na mňa usmial, čosi im rýchlo povedal a vybral sa mojím smerom.

"Ahoj Emily, čo ty tu?" jemne ma objal. Bola som vcelku prekvapená ale objatie som mu opätovala.

"Ahoj. Chcela by som sa ťa niečo spýtať. Teda prebrať niečo..."

Dúfam, že zvládate tieto letné horúčavy. 🥵