EAT ME!

Príslušník policajného zboru

*Jungkook

*pondelok

Ako každé ráno som sa prevalil z postele a chystal sa do školy. Dnes nás čaká prvá prednáška. Verím, že ju s Jiminom zvládneme. Má byť o matematickej analýze. Vraj nejaký úvod do matematiky. Matematika býva vo veľkých prípadoch nudná, ale tak dám jej šancu.

„Maj sa, mami!" skríkol som od brány a rozbehol sa na bus.

„Jungkook!" sestra sa rozbehla za mnou ešte obúvajúc si jednu topánku a v ruke držiac dva desiatniky. „Ty magor, tu desiatu ti hodím do potoka!" utekal som pred ňou so smiechom na perách. 

~

Stal som na zastávke a čakal na prichádzajúce vozidlo. Keď už autobus pomaly prichádzal, sestra akurát dobehla celá udychčaná ako pes a spotená ako myš.

„Wau, ty si naozaj behala. Mohli by sme takto športovať častejšie. Aké to bolo?" len čo prišla na centimeter ku mne, dostal som boxom po hlave a nie slabú.

„Na tu desiatu sa ti nabudúce vybodnem!" vyťahovala si študentskú kartu.

Mám rád, keď mi robí desiatu, za ten čas si môžem pokojne pospať a bez stresu vstať. Aj keď sme vystupovali z autobusu ešte predychávala beh na podpätkoch. Nedokázal som sa držať späť, musel som sa smiať.

„Au, nabudúce si to vymeníme a uvidíme, kto sa bude smiať potom." chodila ako ubolený zombie. Naozaj krásny pohľad na sestru. Ešte jej treba potrhať uniformu, pošpiniť krvou, namaľovať tvár na fialovo a hotová ženská zombie. Môže pokojne hrať vo filme, Vlak do Busanu 3.

„Dobré ránko, Jeon." otočil som hlavu doľava, odkiaľ hlas prichádzal a zahliadol svojho triedneho.

„Dobré ránko, profesor Kim." sestra ihneď spozornela a venovala pohľad mladému profesorovi. „Ako sa máte?" spýtal som sa zo slušnosti.

„Ach, dobre, ďakujem. Akurát mám dnes dve prednášky s druhákmi." povzdychol si, no neopovážil sa skrčiť.

„Nech Vám to zbehne." zaželal som mu s úsmevom.

„Ďakujem, Jeon, aj Vám. Príjemný deň, ešte sa u vás stavím."

„Dobre a ďakujem!"

Sestra celá v pozore sa pozerala na neho. Celý pripravený smiať sa a vyplakávať slzy zároveň, som sa musel spýtať, čo sa jej stalo. Nedalo sa na to pozerať. 

„Nazval si ho profesorom?" zasmial som sa.

„Áno, je to môj triedny."

„Čo je-, veď vyzerá mladšie než ja!" mala by poznať šarm mužov po dvadsať päťke. Už teraz sa teším, keď budem v tom veku. Budem určite šarmantný.

„Ale kokos," ozvala sa cestou za mojim triednym. „má krajšiu riť než ja." zakrochkal som aj párkrát zatlieskal.

„Hej, Jen, práve sa pozeráš profesorovi na riť, uvedomuješ si to? Môžu ťa za to vyhodiť zo školy."

„Ale však sa pozri! Je guľatejšia než tá moja. Zaujíma ma, čo na ňu používa." už sa nedal zadržať ten smiech.

„Chceš vedieť?" škeril som sa až z mojich očí ostali iba dve pomlčky.

„Fuj, si nechutný! A vraj môj brat." opravila si ramienko tašky a pridala do kroku.

„Čakaj-,"

„Kookie?" rozbúchalo sa mi srdiečko, keď ma oslovil hrubší, no zároveň tichý hlások a úsmev mi odrazu spadol. Otočil som sa za seba a zahliadol ho. Znova som vyčaril ten samý úsmev, aký som mal predtým a hľadel do jeho lákadiel, keď v tom mi oči prebehli na jeho pery, navoskované na červeno.