EAT ME!

PROLÓG

Pred 15 rokmi

"Hlásime sa vám naživo z Busanského prístavu na juhovýchodnom pobreží, západne od rieky Lodong. Pred pár minútami došlo k vražde piatich ľudí na jednej z výletných lodi. Obeťami sú štyria muži a jedná žena. Pasažieri opísali útočníka ako neplnoletého, malého chlapca približne v desiatich rokoch. Vraj mal hnedé vlasy, modré páskaté tričko, žlté kraťasy a výrazný červený ruksak. Podľa opisu držal v ruke zbraň a bol obliaty krvou obetí. Polícia už po ňom pátra, no žiaľ ešte nemajú žiadne stopy. Momentálne, to je všetko, čo nám polícia oznámila. Situáciu budeme aj naďalej sledovať. Ozveme sa Vám bližšie s podrobnými informáciami..."

Starý muž sedel v červenom kresle a díval sa na mierne sekajúcu telku, zatiaľ čo som mu priložil k hlave zbraň.

„Si klamár! " zakričal som piskľavým hlasom. „Zabil si mojich rodičov a spravil zo mňa mafiána!" plakal som, až mi sople tiekli do úst. Poťahoval som nosom, ale to mi veľmi nepomohlo.

„Prečo si myslíš, že som ich zabil?" otočil hlavu na mňa. „Predsa som ti povedal, že zahynuli pri autonehode-,"

„Klameš! *vzlyk, vzlyk." s povzdychom sa postavil a prišiel ku mne i chytil ma za ramená. Vystrašené som stisol zbraň a priložil mu ju k bruchu.

„Tae, ty si dobrý chlapec. Dokážem ťa zbaviť obvinenia ak prestaneš vystrájať."

„Neverím ti!" neprestával som. Na jednej strane mi bolo ľúto človeka, ktorého som miloval celé roky ako vlastného otca, no na druhej strane, ho klamstvo neospravedlňuje.

„Tak ma skús počúvať..." jeho hlas ma upokojil, no zbrani som sa nevzdal. „Tae, tvoji rodičia zomreli pri autonehode pred siedmimi rokmi. Dali mi ťa na starosť. Som predsa tvoj strýko... a sme rodina."

Potili sa mi ruky, ale zbraň som neuvoľnil. Slzy tak isto mohli tiecť koľko len chceli, nepovolil som.

„Nechcem o teba prísť, Tae. Si pre mňa ako vlastný syn, ktorého som nikdy nemal. Chcem ťa viesť dobrým a skromným životom."

„A-a-ale si mafián! *vzlyk, vzlyk."

„Nikdy som mafiánom nebol a ani nebudem. Tí všetci moji kamoši sú mafiáni a oni mi dokladajú tovar, aby som mohol obchodovať. Rozumieš mi?" prikývol som a párkrát potiahol nosom. „Teraz, ta zbraň." nechcel som sa jej vzdať, ale po tom, ako mi to vysvetlil, som musel.

Zložil som ju k telu, vedľa pravého boku, a sklonil hlavu. Zbraň mi ihneď zobral i strčil do prvého šuplíka pracovného stola. Moje ruky boli odrazu prázdne a vlhké, fúkal do nich chladný vietor. 

Bol som bezmocný. Všetkého som ľutoval. Zabil som strýkových priateľov... a to len kvôli môjmu omylu.

„Teraz sa choď umyť. Si celý od krvi. Potom ťa pôjdeme zbaviť obvinenia." veril som mu. Škôd som napáchal až, až.

Vytrhol som sa mu z rúk a odišiel do kúpeľne, keď len tak zrazu – za mojim chrbtom – začal telefonovať...

„Je späť. " zasmial sa do divoká. „Naivne decko. Mysli si o sebe, že je pán sveta, či čo?" zmĺkol a potom sa znova zarehlil.

Opatrne som sa vyhol vŕzgajúcej podlahe a dostavil sa späť k dverám jeho pracovne. Cez malú škáru som začal pozorovať osvetlený priestor.

„Veľká pravda... on to nikdy nepochopí." hlas v telefóne zašumel, čo naznačovalo smiechu. „Jasné, že ho nechám nažive, len trochu iným spôsobom. Nenechám si predsa prísť o tisícky litrov, kvôli jednému neposednému faganovi." nebola mi celkom cudzia reč. Úplne som tomu rozumel, ale myslel som si, že je to len nedorozumenie. Predsa pred chvíľou mi tvrdil niečo iné...

„Čo? Čo by malo s nimi byť? Sú mŕtvy, nie? Nájdeme si iných záložníkov." nemal by som počúvať. Je mi z toho všetkého zle.

„Chceš ho potrestať? Haha...tak teda dobre, trošku sa pobavíme. Do desiatich minút sme u teba, kamoš. Som zvedavý, či vyhrá." so smiechom kecali ďalej.

'N-nechcel ma zbaviť o-obvinenia?'

Do očí sa mi vryl prach a zmohol som sa len mrčania a strachu.

„Ja viem. Predpokladám, že to tak dopadne. Neexistuje šanca, žeby utiekol polišom. Sám si za to môže. Je to totálny psychopat." sklonil som hlavu so slzami tečúcimi po mojich lícach. Som blbý. Naletel som mu.

„Znova sa pýtal na svojich rodičov. Jasné, že som mu klamal. Haha."

Klamal. Opäť klamal. Mám toho dosť.

„Predsa nezabil som ich len tak pre zábavu. Keby som vedel, že čakajú decko, zabil by som ich oveľa skôr."

Celý zaliaty v smútku som sa pobral do kuchyne. Stal som uprostred leopardieho koberca a ronil slzy nad svojim osudom. Mal som toho faktický dosť.

Skolil som sa na zem a pozeral do stropu. Z môjho života sa stala jedná rozmazaná poviedka. Ja som ta postava, ktorá sa nevyvíja.

'Som hladný.' 

Pomyslel som si odrazu, keď som si schúlil do kĺbka na koberec. 

'Pomaly umieram hladom.' 

Nejedol som už vyše troch dní, odkedy som zistil, s kým žijem. Čakať na to, že ma čoskoro zabije alebo odovzdá polícií mi príde veľmi otravné. 

'Chcem jesť. Som hladný...'

Po chvíľke sedenia si moja hlava začala tvoriť vlastné bunky. Zošalela.

So zaschnutými slzami som pohliadol na blok nožov v rohu pri mikrovlnke, čo náhle vo mne vyvolalo nápad. Prestal som plakať, no stále som bol vyľakaný, čo so mnou bude.

S vážnym výrazom som vstal a pobral sa k ním.

Do ruky mi zapasoval ten najväčší nôž zo všetkých. Bol krásny, nabrúsený, plný odrazov svetla, videl som sa v ňom, tak isto ako v tej zbrani. Nedalo sa mu odolať.

Krok po kroku som sa pomaly priblížil, s nožom za chrtom, naspäť do jeho pracovne. Nespozoroval ma. Bol zaujatý telefónom a ľuďmi prechádzajúcimi naokolo.

Do očí mi blyslo sushi, ktorým sa momentálne napchával. Tak to je správne. Človek by sa mal pred smrťou najesť. Tak, ako keď ide spať.

S hnevom až v končatinách som ho bodol do chrbta a prehĺbil rez do brucha. Krv toho dedka mi ošpliechala celú hlavu.

Zakrátko spadol na zem a vyvalila sa z neho masa krvi. Neviem prečo, ale radosť mi skákala do hrude. Mal som chuť sa smiať.

„Haló, haló! Don, počuješ ma?" pri pohľade na mobil som si pretrel nos spolu s jeho krvou. Zodvihol som mobil spod jeho ruky a priložil si ho k uchu. Chvíľku som počúval jeho obavy, a keď sa to už nedalo vydržať, prehovoril som.

„Hej...som hladný."

„*beep, beep, beep..." zložil.

Zobral som si zbraň, schovanú v šuplíku, a hodil si ju spolu s nábojmi a peniazmi do malého, červeného ruksaka.

V tej chvíli som mal popletené myšlienky. Nemyslel som na nič, iba na krvavú odplatu.

„Oľutujete toho,*vzlyk, vzlyk, že ste si ma znepriatelili." 

Zdravím vás u môjho druhého príbehu. Je to môj taký...pokus, ale riskla som to.  Dúfam, že sa bude páčiť.

KAISASE