EAT ME!

Fiancée

*Jungkook

Hrýzol som si nechty.

Hľadel som raz na kávu a raz na to spravené jedlo pred mojim nosom. Taemu sa to nepáčilo, lebo iba zazeral na mňa popri každému prežúvaní svojich raňajok. Videl som mu na tvári, ako ma strašnú chuť sa ma spýtať o čo ide, ale sám neviem, ako by som mu mal zaklamať, aj keď sme si sľúbili, že si všetko budeme rozprávať. Aj keď...už je toho dosť, čo som mu nepovedal a to tu nebývam tak dlho, aby som si robil tajnosti pred ním.

„Jungkook, naposledy...čo ti je?" s hlbokým povzdychom sa mi snažil dobehnúť zreničky, lietajúce po obrysoch stola. „Od víkendu si divný. Nechceš mi niečo povedať?" kýval som hlavou do strán.

„Všetko je v poriadku, iba...iba som nervózny zo seminárky," jasné, že je ešte skoro na odovzdávanie prác, ale bohužiaľ, nemôžem mu povedať, že som policajtovi dal svoj mobil, kde je dosť informácií o Eat-ovi. Keby toto sa Taehyung dozvedel, že požičiavam svoj telefón policajtom, zúril by. Predsa tam sú naše zamilované správy. Ale zase nemyslím si, že Tae je taký nezáchytný, aby si nevšimol, že celý víkend som nedržal mobil v rukách.

„Jungkook, nesnaž sa mi-,"

„Idem do kúpeľne..." postavil som sa a išiel na ten záchod, ale strašne mi vŕtalo v hlave, či to Taehyungovi konečne povedať alebo si vymyslieť niečo ďalšie vo svoj prospech. Ja viem, nie som veľmi dôverčivý človek, ale keď sa neodvážim hovoriť pravdu, nikdy nezapadnem Taehyungovi do srdca a bude si ma vždy pamätať ako klamára.

Po totálnej bitke s mozgom som sa rozhodol mu o tom povedať, no stál som pred ním ako kamenná stavba Stonehenge v Anglicku. Bože, musím mu všetko povedať! Aj to, že som sa stretol s policajtom a-,

Taehyung položil na stred stolíka mobil a s výdychom pozeral na mňa, čakajúc, čo mu poviem. Ja jemu? To on mne!

„Ehm...odkiaľ máš môj-,"

„Bol tu policajt....včera," postavil sa od stola i zobral si pohár vody, aby popri rečiam mohol aj popíjať. „Vraj ti to mám dať a ospravedlniť sa za vyprázdnenie karty," dosť ma zaskočilo, čo Taehyung práve vypustil z úst. No nevyznelo to ako lož, len ako nepravdivý fakt...predsa...prečo by kadet Hoseok dával môj mobil jemu, keď sme si povedali, že o tom nebude nič vedieť?

„Kookie, *povzdych, klameš mi..." zosmutnel pohľadom na mňa. „Prečo nevieš dodržať to, čo sľúbiš?" pozrel som radšej na podlahu, lebo ma to tiež zamrzelo. Moje chyby budem stále vytvárať a nikdy nebudem dokonalým. Ale tiež ma zlostí, že ešte stále neviem dôverovať Taehyungovi, a bojím sa, že to nikdy nedokážem, lebo nie je nikto z mojej blízkej rodiny. Áno, asi aj to ma vyvádza z mieri, že sme sa pohádali a nie som s nimi v absolútne žiadnom kontakte.

„P-prepáč, Tae, ja... ja neviem, proste...niekedy mám pocit, že ti nedokážem dôverovať," išiel som na neho priamo. „J-ja proste...tiež mám poňatie, že mi klameš...a oveľa väčším klamstvom, než aké schovávam ja."

Povedal som niečo, čo som povedať nemal...

Jeho výraz na tvári sa zhoršil, vrásky sa nafúkli a jablko na hltane sa stiahlo. Doslova, akoby sa v jeho očiach prebudila krvilačná beštia. Ale nemyslím si, že som povedal niečo zlé...

„Ty mi nedôveruješ?!" spýtal sa mocne zhrubnutým hlasom a odlišnou farbou hlasu.

„T-Tae, ja to tak-,"

„Mám to brať tak, že si so mnou len zo súcitu?!" zbližoval sa ku mne a ja sa ho začínal báť. Nezažil som ho takého najedovaného. Nechcem, aby kričal! „Že ma reálne nemiluješ, len to predstieraš?!"