EAT ME!

Quess Who?

*Hoseok

Nachádzame sa na mieste, ktoré bolo uvedené v správach v Jungkookovom mobile. Svietime síce baterkami a hľadáme niečo, čo by nám pomohlo zistili identitu Eat-a, no zatiaľ je to tak, že sme nič špeciálne nenašli, čo je tak trošku problém.

„Hobi, čo vlastné hľadáme?" ufňukane sa spýtal Han, keď už tretíkrát prehľadal to isté miesto. „A o takej to hodine? Už som mohol byť dávno doma~"

„Neviem, ale toto miesto bolo v popise, takže musí tu byť niečo, čo symbolizuje vraha...možno nájdeme mŕtvolu..."

Krútil nosom, no vedel, prečo som ho volal a dal mu na výber. Mohol pokojne odmietnuť. Nebolo to povinné. Keby som vedel, že obidvaja budú ako vyrigané rezanky, s radosťou by som šiel sám.

„Motáme sa tu už vyše hodiny...poďme si dať radšej poriadnu večeru. Nik z nás ešte nejedol!" kým on rozhadzoval baterkou, ja som čo najlepšie hľadal, aj keď mi už nebolo vidieť ani na špičku nosa.

„Ale naozaj, Hobi, vráťme sa do akadémie. Už je tma," Mogi síce hľadal, ale zase dal Hanovi za pravdu. Od obeda sme vôbec nejedli ani nepili, a jediné, čo robíme je pátranie po stopách tých istých vrahov. Asi by som mal to vyšetrovanie ukončiť...pre dnes.

„Asi máte pravdu...vrátime sa tu až bude vidnejšie...dúfam..."

*23:45

Stále svietim vo svojej kancelárií, aj keď je už hlboká noc a väčšina z našej jednotky už spí doma v posteli a pripravujú sa na ranné vstávanie do práce. Mal by som už konečne aj ja začať spávať, lebo posledné dní lietam myšlienkami všade inde, len nie domov k Mickey-mu. Už ma ani poriadne nevidel a ja si ani nepamätám, kedy som naposledy spal vo svojej posteli, iba doma na studenej podlahe pred vchodovými dverami, alebo na nepohodlnom gauči. Možno by aj bolo načase sa konečne ozvať sestre, ale neviem, či by mi to teraz dvihla, keď ja jej vôbec nedvíham, lebo stále pracujem. Hrôza.

Skoro som aj zabudol, kam šli Han s Mogim. Už mám pocit, že sa tu čoskoro budem rozprávať sám. Oni totižto odbehli do neďalekej pizzerky, ktorá je pôvodne otvorená len do 22 hodiny, ibaže išli prehovárať kuchára, aby im spravil ešte tri pizze na želanie. Snáď sa im to podarilo, lebo mne sa už teraz vôbec nebude chcelo pripravovať si večeru...a to som hladný ako lev a ospalý jak mačka. Možno dnes ani domov neprídem a zaspím niekde v parku na lavičke. To by bol jeden z tých dobrých prípadov, horšie by bolo, keby som zaspal niekde na mieste, kde práve pečuje Eat.

Ostáva mi málo času do vrátenia tohto mobilu, takže musím si všetko ešte raz a poporiadku prečítať, aby som nevynechal žiadnu závažnú vec. Len napadlo ma...čo ak tieto správy nepísal pravý Eat?

Síce to už čítam deviatykrát, ale jak čítam, tak čítam...nikde nie je nič spomenuté o jedle ani o jablku. Toto nepísal náš vrah...toto písal niekto iný...niekto, kto si chcel len z Jungkooka vystreliť. Bože, ak toto poviem Hanovi a Mogimu, zabijú ma, že som ich bral na miesto, kde nebola ani stopa po tom, čo hľadáme. Iba...je zaujímavé to oslovenie...

Neviniatko, ľahká obeť, chúďatko, mačička...

Z toho mi je už viac než jasné, že to nie je Eat a mohol by som to na základe týchto slov aj dokázať. Je to jedno komu, pokojne každému, kto to chce vedieť. NIE JE TO ON!!!

Práve som našiel stopu, ktorá nie je súčasťou tohto príbehu. Prenechám ju Mogimu alebo Hanovi, či niečo nepochádza z ich pátraní a či niektorí z tých ostatných nepoužili takéto slovíčka.

Musím ich napísať...alebo by bolo lepšie to dať vytlačiť?

Ale nie...nemám toľko času. Ešte by si technik skúmal, o koľkej sa naposledy tlačilo z tlače.