EAT ME!

Noc

*Namjoon

„Tu ste, pán profesor. Už som si myslel, že vás nenájdem," profesor Seokjin stál pred regálom fantasy a scifi literatúry, a čítal tam akési jadro knihy.

„A ja som si myslel, že nedorazíte," zavrel knihu a svoj usmievavý pohľad venoval mne. Taktiež som rozšíril svoje pery, aby to nevyzeralo, že som vážny. Predsa pri ňom sa takto seriózne tváriť nemôžem.

„Čo treba robiť?"

„Knihovníčka mi dala na starosť upratať celú túto paletu a musím uznať, že je tu naozaj obrovský bordel," pozrel som sa na všetky tie regály a poprehadzované písmenka. Študenti by si mali vážiť, že v škole sa nachádza aj knižnica, inak by museli chodiť do mestskej, čo je o päť ulíc ďalej. „...ale nečudujem sa, predsa to patrí k najväčším záľubám mladej generácie," dodal.

„Tomu rozumiem, aj ja mám rád tieto žánre," usmial som sa na neho a zľahka mu zobral tú zelenkastú knihu z rúk, a otvoril ju na nejakej stredovej strane. „Fantasy je aj tým výnimočná, má svoje čaro," zľahka som otáčal strany, keď môj zrak konečne uhol od strán na neho. „Váš obľúbený žáner?"

„Ľúbostná lyrika."

„Viete, že lyrika nemá dej, však? Prečo potom?" zavrel som knihu a hľadel na neho, kým premýšľal.

„Vyjadruje pocity autora, jeho dojmy, myšlienky... Hockedy sú samy nepochopiteľné," pozdvihol svoju hlavu na mňa a pozeral na mňa svojimi uhľovými očami. Naozaj prekrásne. Celý je prekrásny. V živote som ani netušil, akoby mala moja vysnívaná osoba vyzerať, a vlastne som ani nemyslel, žeby skutočne existovala, no viem, že som sa mýlil.

„Napísali ste niekedy nejakú?"

„Skúšal som, ale nemám na to správne slová," pozrel sa k zemi a potom postupne na regály.

„Slovami sa láska nemusí vyjadriť," získal som si jeho všetku pozornosť, čoby na ňom mohla existovať a šepky som pokračoval vo svojej myšlienke. „Môžu to byť dotyky alebo iný cit, napríklad hladenie po vlasoch," založil si pramienok vlasom za ucho. „po tvári," zapýril sa i vykonal úsmev. „alebo objímať a bozkávať, tak dlho, ako sa len dá, kým je tá osoba vo Vašej blízkosti," naše pohľady sa opäť stretli, no mal som ten pocit, že sme obidvaja bližšie seba, a zrejme, on ten pocit mal tiež.

„Ehm...máte pravdu," odtrhol sa odo mňa, čo najďalej i pretočil si hlasivky. „V každom prípade, ďakujem, že ste prišli. Môžeme sa pustiť do toho?" čakal som, že mi na to nič nepovie, no aspoň som videl jeho prehnanú, ale zato roztomilú stránku. Nič nie je lepšie, ako dosiahnuť to, čo chcem a cítim, že sa to blíži.

*o dve hodiny

Umyl som regály, zľahka ich poutieral suchou handričkou a postupne sme knihy ukladali na pôvodné miesto. Už len posledná várka a bude to.

„Je to všetko?" založil som posledné knihy z jeho rúk do úplne hornej police, keďže on sa s mojou výškou rovnať nemohol. Je menší než tátotu políčka a verím, že k šťastiu by mu ani špičky nepomohli.

„Už áno, ďakujem, Namjoon," otočil som sa k nemu, keďže práve vyšlo moje meno z jeho úst. „Bez Vás by mi to trvalo oveľa dlhšie."

„To je maličkosť. Veľmi rád to spravím znova," niežeby som chcel, ale kvôli nemu som ochotný spraviť sneh v lete, keby na tom trval. Jednoducho, je mega ťažké vypustiť ho z hlavy.

„Teraz už choďte, aby sa doma o Vás nebáli."

„Nemám nikoho," v jeho tvári sa objavil smútok.