EAT ME!

Drug Dealer, časť 2.

*Jungkook

„PARK JIMIN!" síce to nebolo moje meno, ale vystrašil som sa určite viac ako pravý Jimin.

Ostali sme stať. Jimin hľadel k zemi bez mrknutia a s vyvalenými očami, zatiaľ čo ja som sa obzeral naokolo.

Muž so striebornými vlasmi zahasil cigaretu a postavil sa. Bez premýšľania sa vydal k nám, čo v mojom tele vyvolalo stres.

„Čo chceš?" odvážne sa k nemu otočil Jimin.

„Prečo sa mi vyhýbaš?" takže sa poznajú! To je úžasné...či nie?

„Takže si na to konečne prišiel. Nevedel som sa dočkať." šiel na neho odmerane.

Ale ty kokos! Ešte v živote som takého Jimina nevidel. Zrazu bol úplne iná povaha, za akú som ho považoval. Čo sa stalo?

„Zháňam ťa týždne, no si ako školský duch," hlas toho muža bol odlišný od hlasov, ktoré som doteraz počul. Zanedbával svoj hlas no nechcel tým Jimina vystrašiť. Musia mať k sebe určite blízky vzťah.

„Ak si skončil, musím ísť-,"

„POĎ TU!" striaslo ním, keď bielovlasý zdvihol tóninu, no nepovolil svoju silu a otočil sa k nemu. „Neutekaj mi, keď s tebou hovorím!"

Z toho študenta bolo cítiť nie jednu cigaretu. Musel vyfajčiť minimálne celú krabičku.

„Ty o mne nerozhoduješ!" ich očí zdobil zvláštny výraz. Nikto sa ani nepohol, iba na seba neprestajne vrčali, akoby sa chceli každú chvíľu navzájom zabiť.

Nezhybne ma chvíľu premeriavali bielovláska oči. Prehltol som bunču slín a začal zhlboka dýchať. Bože Dobrý, veď vyzerá ako šelma!

Na nič som nečakal a urobil krok vzad. Odlepil som zrak a dal ho na pôvodné miesto - zem.

„Viem, o čo sa snažíš, Jimin, ale garantujem ti, že ti to nevyjde. Nie tak skoro." vydvihol svoj batoh na chrbát a už bol na odchode.

Odišiel.

Jimin sa opäť dal do svojho pôvodného stavu a o malú chvíľku sme taktiež šli dole.

„Kto bol ten chlap?"

„Ďalší, ktorému by si sa mal vyhýbať." mám taký pocit, že s každým jeho nepriateľom sa nesmiem stýkať. Najprv to bol len Tae a teraz ten bielovlások.

„Poznáš ho?"

„Na tom nezáleží." jak nezáleží? Rád spoznávam nových ľudí, zvlášť z tohto mesta, keďže si chcem urobiť nových kamarátov.

„Ak ti to nevadí, musím ísť. Vidíme sa na poslednej hodine."

„Maj sa." už ho nebolo. Zmizol v ten jeden okamžik, že ani prach za ním nestihol. Jednu otázku som si ale nevedel odpustiť...Čo ma s tým chlapom?

*Hoseok

Zbalil som všetky podklady od A po Z, vložil ich do obálky spolu s fotografiami a nezabudol to poriadne zacvaknúť.

So zložkou v ruke som preletel kolo Hana žuvajúceho Snickers tyčinku a Changbina hľadiaceho do počítača.

„Kam ideš?" Han sa postavil z koženej sedačky, že ide vyhodiť papierik.

„Ja? Vrátiť spis." Changbinov výraz sa zmračil, no Hanov bol o dosť čudnejší.

„Načo?"

„Noo...povedal som si, že ho vrátim na pôvodne miesto a veliteľ sa nič nedozvie."