EAT ME!

Protiklad

*Jimin

Piatkový večer nie je ničím výnimočný. Ako každý jeden z nich neskoro prichádzam do svojho obydlia, no ešte predtým ma čaká plná a dlhá cesta autobusom.

Prečo sú piatky dlhé? Lebo si chcem urobiť všetky domáce, že v pondelok nastúpim do školy s čistou hlavou a bez toho zámyslu, že potrebujem robiť ešte nejaké úlohy. Lepšie nestresovať, ako stresovať.

Nasadol som do autobusu, úplne prázdneho a posadil sa niekde dozadu k oknu. Užíval som si ten výhľad, aj keď už nebolo slnko na oblohe, no bola tma, ktorú krásne vypĺňali pouličné lampy.

Hneď, ako sme prešli zo Seolského okresu, začalo kropiť a časom dážď hustol. Oou, a ja asi nemám dáždnik. Snáď ma v našej štvrti neprepadne silná dážďovina, inak prídem domov celý mokrý a moje oblečenie bude presvitať.

Už sa raz tak stalo, ešte keď som nastúpil na túto školu. Bol to asi taký istý deň, aký dnes, a vtedy som prišiel domov a videla ma celého premočeného moja mama. Dívala sa na moje premoknuté telo a nakoniec mi povedala: „Ak chceš takto baliť ľudí, mal by si začať cvičiť, nemáš ani sval na brušku." A odvtedy sa jej radšej polonahý neukazujem. Dobre, raz za čas prídem k nej oblečený v župane a je mi vidieť až do výstrihu, ale ten veľmi nerieši, keďže nie som ženského pohlavia. Verte-neverte, keby som bol žena, dala by ma na plastiku, lebo ona si potrpí na tom, aby KAŽDÁ žena mala prsia.

Autobus zastavil na druhej zastávke, tesne na konci Seoula, a doň si napochodovali štyria muži takej kategórie, ktorú nejde tak veľmi ľahko prehliadnuť. Každého zrak, ktorý ma spozoroval, vyjasnil na ich tvári šialene divoký úškrn. Boli to totižto tí istí ľudia, ako vtedy v uličke. V živote by ma nenapadlo, že odkedy som sa odlúčil z ich priateľstva, ma chcú znásilniť...alebo ešte počas nášho spoločného chodenia von?

Nie som na mužov a nikdy nebudem. Chcem byť taký istý, ako všetci ostatní...chcem byť hetero, pretože homosexuálom je byť veľmi ťažké. Stačí, že ním je už Kookie, nemusím byť ešte aj ja.

Mladí muži si sadli rovno mne za chrbát a dýchali mi na krk. Triaslo mnou. Dokonca som sa nevedel ani sústrediť na muziku, ktorá mi celý čas hrala pokoj do uší. Bušelo mi srdce, slzy sa tlačíli von z očí a stony znova z mojich úst. Chcem byť doma...

„Jimin..."počul som to...ten drzý, trocha pri sebe chlap, šepká moje meno, zatiaľ čo jeho ruka sa cez škáru preplietla a teraz mi hladká moje odkryté ľadviny, po ktoré košeľa nedosiahla členky. „Jimin..." už dosť! Prosím!

Autobus znova zastavil.

„Študent........" aj to som počul a aj videl. Práve do autobusu nastúpil ON...ten, s ktorým som dnes odmietol rande.

Hneď ako opustil prednú partiu sedadiel vpredu spolu s terminálom, jeho polorychlý krok zastavil až pri mojom sedadle.

„Máš voľné?" nerozumiem...dookola je toľko voľných sedačiek a on si musí sadnúť rovno ku mne. To platí aj pre tých vzadu. Mohli ísť pokojne do päťky a nie mi sipieť na krk a obdivovať moje chudučké boky, v ktorých ani mäso nenájdete.

„Č-čo tu robíš?" už som mu videl na tvári ako mi ide vykrikovať, či sa na otázku odpovedá otázkou, tak som mu radšej najprv dovolil si sadnúť. „Č-čo robíš v tejto štvrti? N-nemal si byť už doma?" zložil som si slúchadlá z oboch uší a venoval mu svoj ustráchaný pohľad.

„Bol som v práci," cítil som z jeho oblečenia veľmi silnú arómu cigariet, no jeho ľavačka držala dózu, z ktorej rozvoniavalo niečo sladké.

„Aha, tak prečo sa vezieš do mojej štvrti?" otrávene pozrel na mňa, no na druhej strane mu na tvári svitol úsmev.

„Máme rande u Park Jimina," moja tvár nabrala farbu paradajok a ústa sa mi otvorili naplno. To sa dalo povedať aj o tých vzadu. Tí, ktorí to počuli zajasali od prekvapenia a tí čo to nepočuli sa iba vypytovali.