EAT ME!

V centre Seoula

*Jungkook

„Jungkook, Jennie vstavajte!" mama nám prísnym hlasom vošla do izby a odtiahla pokazené žalúzie. Dnes to asi nebude jej obľúbený deň. 

„Užaj!" po jej odchode trepli dvere. Chvíľku som ešte motal hlavu na vankúši a potom sa pozrel na sestru, zakrytú až po uši.

"Vstávaj..." zopakoval som po mame.

"Až po tebe..." povedala do perín a otočila sa na druhý bok.

Povzdychol som si, a predsa len sa dvihol prvý. Nohy, ešte v teplom stave, som položil na studenú zem. Ihneď mnou prešli zimomriavky. Pomľaskal som, poškrabal si bruško a so zalepenými očami sa postavil.

Podišiel som k oknu, kde na parapete už skackali vrabce a na ulici sa hrali deti. Hm... ranné vtáča si zaskáče.

Postupom času som ich rozlepil, keďže detský krik mi k spätnému spánku veľmi nepomáhal. Prial by som si mať toľko energie, ako oni. Určite sú hore už od piatej a rodičia o tom ani netušia.

Vzdialil som sa od okna, kráčajúc k skrini s oblečením. Cestou som potľapkal sestru po vypučenom zadku trčiacom z postele. Na to mi iba hlasno zamrčala.

„Jennina, vstávaj. Je čas sa baliť."

„To už dnes?!" z pod periny vykukla hnedo vlasá príšera. „Och~" s celou perinou sa otočila na nesprávny bok a skotúľala sa na zem, čím odhalila svoju sexi erotickú bielizeň.

„Och budeš robiť, až keď tam dorazíme. Teraz poď na raňajky."

Som Jeon Jungkook. Študujem prvý ročník vysokej školy a ako už isto viete, sťahujeme sa. Mesiac v novej škole a už prestupujem na inú, paráda. Nieže by ma nebavila alebo bola zlá, nič také. Je úžasná a milujem ju, ale keďže si otec našiel novú prácu v centre Seoula, neostávalo mi nič iné, iba prikývnuť a prispôsobiť sa. Nič by som proti tomu nemal, kebyže ten poonďatý prestup vybavia rodičia.

Nie sme bohvieaká bohatá rodinka. Žijeme v malej garsónke na kraji Jeonju, takmer už rozletenej chatrči, ale nazývaným domovom. Keďže sa teraz sťahujeme do lepšieho a zdatnejšieho veľkomesta, náš domček bude väčší, a keďže nám ho odkúpil otcov nový vedúci, bude hádam aj zachovalý, pretože to nie je len taká obyčajná práca. Robiť finančného riaditeľa jednej spoločnosti mi príde ako dobrá pozícia na dobrý plat.

Nemám rád sťahovanie. Vždy keď nastane ten čas, som nešťastný. Nie som si zvyknutý na premiestňovanie sa z miesta na miesto. Fakt ma to nebaví.

Vypil som svoje jahodové mliečko a dal sa do balenia vecí mojej izby. Chcel som si automaticky vziať plagáty obľúbenej rock' n rollovej skupiny, ale po zvýšenom hlase mojej mamy, som ich tam radšej nechal. Nepotrebujem v rodine rozhodiť zvadu o tom, prečo si lepím tie posraté papiere na novú skriňu, alebo prečo počúvam takých škaredých, ktorý nevedia ani poriadne spievať. Úplne mi stačí buzerácia, že si neviem poriadne popratať skriňu a udržať poriadok.

„Máme všetko?" spýtala sa mama pri naložení poslednej krabice z obývačky, ale ja s Jen sme ju mali akosi u prdele. „Máme všetko, sa pýtam?!" zjačala na celú ulicu.

„Áno, áno, mame." odpovedal som znudene, zatiaľ čo Jennie si robila posledné selfie pred starým domom. O chvíľu to bude vyčapené na Instagrame.

„Fajn. Ide sa." oco trepol po kapote starej Škody a sadol si za volant. Mama si sadla na sedadlo spolujazdca a ja s Jen, ako vždy, dozadu.

„Otec?" trepol som dverami.

„Hm?"

„Mohol by som od pol cesty šoférovať ja?" Jen sa ihneď spamätala a hodila si mobil do kapsy.