EAT ME!

Rata

*Taehyung

„Ak by ste čokoľvek potrebovali, len mi zavolajte," prikývol som s falošným úsmevom na toho policajta a zavrel za sebou dvere tak, že v dome ostalo znova to ticho a tá tma. 

Stal som za nimi bez jedného pohnutia. Môj úsmev sa zmenil na chladný postoj, ukazujúci moju povahu. Odstúpil som od dverí a vošiel do kuchyne, odkiaľ som mal dobrý výhľad na ulicu, plnú aut. To policajné vozidlo tam stále stálo. Bolo tam odstavené, no nemalo už dôvod sa tu nachádzať. Ten poliš, ak sa teda nemýlim, volal sa Hoseok, doň nasadol a s niekým ešte telefonoval, a aby toho nebolo na podozrenie málo, ešte si aj niečo zapísoval.

Došľaka, ako sa ku mne dopátral? Neurobil som nič, žeby tie všetky stopy ukazovali priamo na mňa! Určite ma teraz bude podozrievať, ale musím byť pokojný. Ak budem šalieť, môže sa z toho vyklúbať veľmi škaredé kačiatko.

Keď sa dal do pohybu, odišiel som od okna do obývačky a prvé, čo som chytil som hodil do steny vedľa televízora.

„KURVA!" celý rozčertený som si uhladil vlasy svojimi prepotenými dlaňami. „Do piči! Ako?!" prechádzal som sa po celej obývačke a zhlboka dýchal. Nemohol som tomu uveriť. Stačilo málo, aby ma odhalil. „Nie, nie, nie! To sa nemalo stať!" vrieskal som na celý dom. Potom som sa posadil na gauč a snažil sa niečo rýchle vymyslieť.

„Dobre, len pokoj Taehyung. Zhlboka sa nadýchni. Nádych, výdych." priložil som si dlaň na srdce a upokojoval ho, lenže darmo, keďže ho bolo počuť až hlboko do mojej hlavy.

Otvoril som svoje dravčie oči a s celou silou kopol do skleneného stola, ktorý sa roztrieštil po dopade na koberec. Všetky črepiny sa začali kotúľať pod gauč i pod skrine s nožičkami.

„Do riti, Taehyung! Musíš niečo vymyslieť! Kurva, musíš!!!" založil som si svoju utrápenú tvár do dlani a roztrapatil si vlasy. Mal som chuť ďalej vyvádzať, ale prišiel som nato, že je to zbytočnosť. Ak budem z toho robiť príbeh so smutným koncom, nijak to nevyriešim.

V rýchlosti som sa dostavil k zásuvke s liehovinami a s fľašou červeného vína som prišiel naspäť k rozbitému stolu. Niektoré črepiny sa mi pozapichovali do podrážky a iné ju aj prebodli, čím mi slabá bolesť udrela do nôh. Chytil som sklenenú fľašu za hrdlo a pil z nej čo najviac, kým som niečo poriadne nevymyslel.

Keď už som myslel, že ma ten alkohol zloží do spánku, v hlave sa mi rozžiarila možnosť.

„Žeby?" premýšľal som si nahlas celý plán, ako by to vlastne dopadlo, keby som do toho zapojil druhú osobu. Fungovalo by to? Išlo by to podľa môjho prvého plánu? Stretávali by sme sa ešte s Kookom? Bol by som ešte tým EAT-om, ktorý vraždí ľudí?

Odpil som si znova z vína, ktoré som následne položil na stolček vedľa gauča a vytiahol zoň menší notebook. Začal som hľadať zoznam študentov našej školy, no vyplatilo sa. Nieže by som to chcel robiť kvôli splneniu si túžob, to nie. Robím to kvôli mojej záchrane. Potrebujem pomoc! Nesmiem sa vzdať! Nerád sa vzdávam! Nerád...prehrávam.

Prešiel som na zoznam študentov štvrtého ročníka a hľadal pozorne tvár toho chlapa. Musím ale dávať dobrý pozor, lebo momentálne vyzerá inakšie než na fotke.

'Choi Minho, Kim Seonho, Park Sodam...'

Nie, nie, nie...to nie je on. Ale musí tu byť! A som si istý, že je štvrták. Promócie ešte nerobí.

Zastavil som sa na fotke, ešte vtedy čiernovlasého chlapa, ktorého nechutný ksicht som ihneď spoznal. Je to on! Som si istý...

Chvíľku som len tak na neho hľadel, bez premýšľania, bez písania, bez slovíčka. Neviem si predstaviť, ako budeme my dvaja fungovať, keďže on je múdrejší než sto hláv dohromady. Síce, videl som aj prípady, kde veľmi ľahko zlyhal, ale to na jeho rozume nič nemení. V stratégií je dokonalý, v predstieraní ani nevravím a tiež sa špecializuje na vraždy...samotný KING.