EAT ME!

Nezhasínaj

*Jungkook

„Ty dnes nejdeš do školy?" zliezol som zábradlie a ihneď vletel do kuchyne, kde Tae manipuloval s kuvertovým nožíčkom, nanášaním akého si džemu na vianočku.

„Ale idem," obzrel sa za mnou, keď som si paže obmotal okolo jeho trupu. „Dnes mám len jednu dvojhodinovú prednášku, ale aj tak až o pol jedenástej," zakryl namastenú polku s polkou naneseného masla a vložil do červeného boxu, kde už bolo uložených niekoľko druhom ovocia, chrumkavej sladkej tyčinky s akýmsi sladkým dipom. „Páči sa ti," vložil mi zavretý box do rúk s úsmevom na tvári, zatiaľ kým som na neho pozeral ako zmyslov zbavený.

„Pre mňa?! Toľko sladkého?! Však priberiem!" zasmial sa a koniec koncov mi box aj tak strčil do rúk a objal ma.

„Neboj sa, nepriberieš...a aj tak by som ťa mal naďalej rád," oprel svoje čelo o moje a ja mu rád dal noštek na dôkaz mojej lásky.

„Naozaj ti nevadí, že som tu?"

„Keby mi to vadilo, nebol by som taký šťastný...a hlavne by som neprejavoval toľko radosti a-a nevyznával by som ti toľko lásky," chytil mi tvár do obidvoch svojich rúk a ja sa veľmi radostne chichuňal, až som mal pocit, že začnem plakať šťastím. Neľutujem, že som tu a pri ňom. Robí mi dobre stáť po jeho boku a počúvať jeho lichotivé slová a ako sa nimi naváža do mojich citov je až ohromujúce. Nikto sa ku mne tak dobre nechoval. „Si pre mňa najviac, Jeon Jungkook, a chcem, aby si tu ostal," hladil mi prstami tvár i mal opreté čelo o to moje. „Prijímaš moju ponuku?"

„...áno..." zašepkal som, kým ma tá radosť znova nenaplnila po hlavu. „ÁNO, ÁNO, áno, áno, áno~..." zasmial sa svojim špecifickým hrubým hláskom a konečne ma obdaroval dlhým bozkom, ktorý som mu znova a znova obdarovával.

„Ľúbim ťa, Kookie," objal ma mocne, až mi žalúdočná kyselina v bruchu navrela a chystala sa vracať, ibaže nemohla, keďže ma pri spätnom vchode chránia motýle.

„Aj ja teba."

Nechceli sme sa pustiť, ibaže Taehyung bol na tom, aby som nezmeškal počiatočnú hodinu s profesorom literatúry. Dal som na jeho slovo.

„Mám ťa počkať po šiestej hodine?" spýtal som sa ho ešte naposledy pred odchodom pri svojom obúvaní sa do prepotených topánok, ktoré za jednu noc rozsmrdeli celú chodbičku.

„Nie, nemusíš. Aj tak plánujem ísť ešte do práce," prekvapene som na neho pozrel aj zajasal.

„Ty pracuješ?" iba sa uškrnul a už ma štuchajúc za plecia tlačil von.

„Áno, pracujem, ale to nie je podstatné. Podstatné je, aby si nemeškal, lebo slabučkú po papuľke si ešte nedostal," po papuľke? Chce mi dať cez pysk?

„Chceš mi-,"

„Myslel som to inakšie, miláčik," ach~ už viem ako to myslel. Takže...naozaj to chce so mnou robiť? Naozaj? „Maj sa, a pekný deň. Vidíme sa večer," dal mi Last Kiss a ja už cupital priamou cestičkou do školy. Samozrejme, že som si musel prezrieť predtým spoje, lebo odtiaľto nepoznám ani jednu trasu. Ale teraz ma naozaj zaujíma, ako chodí Taehyung domov. Nikdy som ho nevidel v aute, ani chodiť autobusom či vlakom a už vôbec nie peši. A najmä...je to diaľka odtiaľto. Je to ďalej než od nášho domu o nejakých dvadsať minút až tridsať klasickou chôdzou. Či ho niekto vezie? Absolútne netuším.

~

Môj pohľad skamenel. Mal som bystré očko na chlapca, ktorý predo mnou chodil o dvoch barlách s obviazaným stehnom. Podopieral sa o menej bolestivú nohu a pri tom stukal bolesťou.