EAT ME!

Rautekov hmat

*Jimin

„Rana už vyzerá fajn," pozeral sa na ňu doktor v bielom plášti voľným okom. „Nevyzerá, žeby hnisala či sa zapálila. Máte veľké šťastie," uškrnul sa na mňa a pobral sa späť k počítaču, aby mi ešte predpísal ortézu, tak ako sme sa dohodli. „Mávate ešte niekedy bolesti?"

„Ehm...častejšie v noci...cez deň len, keď sa snažím dostúpiť riadne na nohu," iba prikývol a nasadil mi tam ďalšie sedatíva, ktoré by mi ten tlak v nohe vedeli upokojiť.

„Príďte zajtra na 7-mu nech vám vyberiem stehy a nasadím dlahu," dal vytlačiť A5-vý papier, uviedol pečiatku a na záver podpis, ktorému podobný dal aj do môjho študijného preukazu. „Podľa mojich možností, už chôdzu zvládnete aj bez barlí...nech sa Vám páči."

„Ďakujem," zobral som si od neho, čo mi patrí a vypratal sa z jeho ordinácie, skôr, než by mi stihol ešte niečo povedať...aj keď si myslím, že čo mi nepovedal dnes, povie asi zajtra.

„No čo? Ako Jimin?" šmykom sa z tej nepríjemnej stoličky v čakárni postavila moja mama a prišla mi pomôcť s tými papiermi.

„Zajtra ráno kontrola..." správa ju veľmi potešila, že už len posledné kontroly a budem opäť voľný, ale aj tak mi naznačila, aby sme sa odtiaľto vypratali, čo najskôr.

Pomohla mi nasadnúť do svojho bieleho auta a vyrazili sme ďalej od nemocničného krídla. Odkedy to tu navštevujem, nie je ľahké sa odtiaľ vymotať spomedzi kolón áut. Je naozaj smutné sa dívať po všetkých tých ľudí, ktorý sem chodia so zdravotnými problémami. Nikdy som to tak tragicky nebral, ale teraz beriem...nechcem ani len vedieť, ako trpia tí, ktorí skončia ako obete masových vrahov. Bolí ma žalúdok, keď si zmyslím, že ich náhla smrť bola len tak neúmyselné naplánovaná.

Kým som si myšlienky hromadil v hlave, zastavili sme. Vyzeralo to ako nejaké čírou náhodou vybraté parkovacie miesto uprostred centra. Prečo sme vlastne tu?

Ihneď som spozornel na mamu, ktorá si zo zadného sedadla zobrala kabelku a vystúpila z auta bez toho, aby popri tom niečo hovorila...hneď potom ma v ňom zamkla. Bez akýchkoľvek ďalších výhovoriek som sa odpútal a začal trieskať na okno s hlasivkami na plné auto.

„Prepáč mi to, Jimin, ale potrebujem si odskočiť niekde, a keďže ty nevládzeš chodiť, tak ma tu počkáš," založila si kľúč od auta do kabelky a s úsmevom ma sledovala, ako obávane vzdychám teplý vzduch na to okno.

„Potrebujem ísť na prednášku! MAMA!!!" vyvreskol som. Ale skôr, než som vytiahol túto vetu, bola už metre ďaleko.

ZBLÁZNILA SA! Ona ma tu len tak nechala!

Pomrvil som sa a skríkol tak, aby ma počula, keďže ju každý jeden krok odo mňa vzdiaľoval: „MAMA!!" ani sa už na mňa nepozrela, iba sa premiestnila cez prechod na opačnú stranu cesty a nedočkavo postávala pod strechou popri kaviarni, kde jej už tikali hodinky na rukách.

Pozoroval som ju, síce bola ďaleko, ale nič nezabránilo môjmu dobrému zraku ju nevidieť. Medzitým, ako si upravovala nedostatky na svojom tele v odraze výkladu, sa k nej pristavil muž s dosť hustou tmavou bradou. Objal ju tak silno, ako sa len dalo. Ale potom...prišiel bozk, ktorý by ma dostal do kolien, keby som stal a nie sedel. Teraz súdim, že môj otec mal pravdu. Moja mama je kurva. Toto nie je jej priateľ...on vyzerá úplne inakšie a ja ho poznám dosť dobre nato, aby som ho vedel identifikovať, lenže naozaj...to nie je on. Je to len nejaký ďalší chlap, ktorého mi predstaví o niekoľko dní. Možno aj o to jej teraz išlo, aby som ho spoznal na diaľku.

Mýlil som sa, keď otec udrel mamu a nazval ju štetkou, a aj mňa, keďže som stál na maminej strane. Ale veď je to jasné...najhorší v rodine je vždy otec, lebo mama je vždy mama, ktorá nás má v dobrú aj zlú pod ochranným krídlom.