EAT ME!

Supé

*Taehyung

Celú pojebanú stredu sa snažím zachytiť Kookieho, lenže moji priatelia mi nedajú pokoj a stále sa s nimi musím niekde vláčiť. Neustále, keď zastavím ma schmatnú za ruku a ťahajú do neznáma. Áno, snažím sa ísť za Kookiem vtedy, keď nie je pri mne Kim Jennie, ani moju priatelia, lenže akosi mi to nevychádza. Shit, mám taký pocit, akoby to naplánovali. Viem, že si nepraje, aby som sa s ním stýkal, ale žiaľ stál som sa ním závislý a po tom nepriamom bozku - hryz do jablka - ho potrebujem mať pri sebe.

~

Aleluja! 

Rýchlym pochodom som sa pobral von zo školy, rozhodnutý počkať Kookieho pre bránou. Aish~ snáď bude chcieť niekde ísť. Už som si aj premyslel plán, čo by sme spolu mohli podniknúť a je to celkom napätie, keď neviem, či tam vlastne bude chcieť ísť, ale zároveň sa bojím, že nebude mať na mňa čas. Nevadí, aspoň ho budem mať po blízku a vysajem z neho tu jeho vôňu. Určite bude krásne voňať. Len dúfam, že pri ňom nebude ten blond, inak ma porazí. Ten ma tiež na pohľad serie. Bože, keby som len vedel jeho meno. Už dávno by som napochodoval k nemu domov a zavraždil ho, a bol by svätý pokoj!

Keď už som čakal vyše desiatich minút, objavil sa. Celý šťastný som sa krokom rozišiel k nemu, aby som ho pozdravil. Moje lícne jamky sa samé od seba roztiahli, nedovolili si zničiť príležitosť byť konečne s ním.

„Kook-,"

„Jungkook!" moja tvár sa stiahla na zdesenú. Oni sa poznajú? 

Hľadel som na nášho prvotriedneho tlusťocha, ako si obmotal ruku kolo Kookieho krku. Nehýbal som sa, iba opatrne počúval...

„Počuj, nechcel by si ísť dnes s nami na Bowling? Sme len jedenásti a chýba nám jeden hráč."

„D-dnes? S-sorry, ale asi nie."

„Ale no tak, nebuď baba ako tvoja sestra. Tá vôbec nie je záživná." mal som chuť tam nabehnúť a povedať, že na dnes večer už máme s Kookiem program, ale v tom sa nečakaná situácia zvrtla.

„Tak dobre, ale budem len do desiatej."

„Žiaden problém, bro." trošku si ho priškrtil a kamošom odovzdal informáciu. „Vidíme sa o siedmej, nezabudni prísť...Jungkook." zdôraznil a nie slabo ho plesol po zadku. V zapätí ho už nebolo.

Čo to práve urobil? On ho...udrel po zadku? Skôr než ja? Môjho Kooka? Môjho jediného zajačika? 

Zatlačil som ruku v päsť až sa mi nechty zaryli pod kožu a spod nich začali vytekať pramienky krvi. Cítil som silný pocit zlosti, žiarlivosti, agresivity. Cítil som, ako vo mne každá jedná bunka vymiera, tak ako pri smrti a krv vrie pri viac ako sto stupňov Celzia. Tá kôpka žiarlivosti sa rozprúdila po celom tele a zatemnila mi mozog.

Zúžené zrenice mi prešli na toho týpka, ktorý sa tváril ako najväčší pán sveta, len za to, že všetci na neho pozerajú zdola. Dal sa zniesť, lenže toto bol vrchol! Prešiel bielu čiaru, z ktorej už niet cesty späť.

„Veď počkaj. Toto ti nedarujem. Ty ešte nevieš, aké to je v núdzi spoznať priateľa."

*Hoseok

*plesk

Zdvihol som hlavu z lavice a pozrel sa na chlapa predo mnou. Poklipkal som párkrát očami a zívol, keď som videl známu tvár Han Jisunga.

„Nespí! Je pracovný deň. Ide sa makať. Zabudol si, robíme na prípadoch!" opäť som zívol.

„Prepáč, spal som iba päť hodín."