EAT ME!

Erudovaný

*Seokjin

Cez zatvorené oči sa mi sníval sen...dosť dobrý sen. Konečne som spal bez napätia a tlaku v mojich orgánoch, ktoré to v sebe udržiavali celý týždeň. Aj slnce sa konečne vyjasnilo a svietilo mi na viečka, aby ma oslobodili od tvrdého spánku.

Povolil som.

Rozklapol som oči na oblak, odkiaľ vidieť na rozžiarený asfalt a ulicu otočenú k ceste. Je tak nádherne, žeby som to na túto hlučnú sobotu ani nepovedal.

Odvrátil som hlavu na opačnú stranu, kde po mojom nočnom partnerovi ostali iba rozhádzané periny. Mal som vedieť, že tu nebude až do môjho prebudenia, ale iba ma využije na sex a odíde. Ani neviem či tu bol do svitania. Trocha som tým sklamaný, ale nemôžem mu brániť, ak ma iné povinnosti, ale budem sa tváriť, že to s tým randením myslel vážne, nie len, aby si zo mňa vystrelil. Aj keď viem, že Namjoon taký nie je. Vždy bol človek na prvom mieste, takže od neho to najmenej očakávam.

S hrubou mojou vynaloženou silou som sa dal do sedu a porozhliadol sa po nočných stolíkoch, či niekde náhodou nie je uložený kúsok papiera so škrabopisom môjho sex-partnera. Ani stopy...

Žeby len naozaj ma zmiatol a nechal ma v tom? Som trocha deprimovaný z toho. Čakal som niečo viac, ale nikdy si nedám povedať a stále váham, a aj tak sa rozhodnem zle. 

Bože, ako teraz vysvetlím Hyekyo, že som ju podviedol?

~

Zabalený v bielej perine som s boľavými bokami prekročil prah dverí a zľahka sa premiestnil dole schodmi do kuchyne, kde bol taký istý neporiadok, aký bol včera. Ani sa nič nezmenilo, iba sa posunula váza v strede stola a rozhádzalo moje oblečenie po zemi na mieste, kde začínala naša predohra. Sú to pekné spomienky, ale také, ktoré sa už nikdy viac nezopakujú, mám ten dojem.

Dokráčal som k oknu, kde pravidelne sa nachádza kávovar a do šálky si nechal napúšťať rannú kávu. Zívol som a zahľadel sa von oblakom, cez žalúzie a trocha hľadel na ulicu. Bolo mi divné, že len tak ľudia stoja pri oknách a hľadia smerom k môjmu domu. Je na ňom niečo divné? Veď je taký, akým bol stále. Dvojposchodový, bielosivý bungalov s neveľkou záhradou, ktorej súčasťou je aj malá časť trávnika pri ulici. Nič nové, nič zvláštne.

Za mnou sa zaklapli vchodové dvere, čím mi ihneď na tvári naskočil čudesný výraz. Prvá domnienka bola, že sa vrátila Hyekyo a druhá, že to bude mama, ktorá ma má vyzdvihnúť na nákupy. Pri oboch prípadoch som sa zhrozil, lebo stál som len tak, obalený v bielej perine, úplne nahý a pritom ubolený až do kostí. Ale mám ten pocit, že keď som sa teraz obrátil, sa môj pohľad ešte viac zmračil.

„Dobré ránko, už si hore?" osoba obalená svalstvom položila na bielu kuchynskú linku plastovú igelitku a s voľnými rukami ma objal okolo ramien, kde bol už dotknutý paplón. Zavenoval mi ráno plné bozkov na pery aj na čelo. Bože...ja úplne zabudol, aké krásne bolo, keď ma bozkával na moje rozpálene pery. O takom niečom som mohol len snívať.

„Nešiel si náhodou..." zastavil som sa, lebo po prvé viem, že rodičov nemá ani žiadnych príbuzných, a po druhé, lebo jeho pohľad ma vždy vedel umlčať.

„Šiel som len kúpiť raňajky...prepáč mi, že som nebol pri tebe, keď si sa prebral," držal ma za ruky a s milosťou mi to rozprával priamo do očí, čo znamená, že je mi verný. Ale prečo mne? Prečo nie nejakému krajšiemu dievčaťu, ktoré by mu bolo zasvätené celý život, ale mne úbohému, k tomu všetkému zraniteľnému a hriešnemu mužovi?

„Odpustíš mi?" naplno sa usmieval na mňa ako ja ráno do zrkadla, keď sa chystám do práce, ibaže neviem, či tento úsmev som videl na ňom aj po iné dní, než len chvíle strávené so mnou. Neviem posúdiť...nikdy som to nesledoval.