EAT ME!

Rozbi ma!

*Seokjin

Posledný deň pred víkendom...privítal by som, keby už dnes bola sobota, aby som sa dal dokopy po tomto týždni, lebo budúci týždeň tú možnosť mať nebudem, keďže sa konečne žením. Snáď všetky plány vyjdú a nebude sa nič zbytočne odkladať alebo rušiť. Vždy som sníval, že sa ožením a budem stať svojej žene po boku a byť jej navždy oporou, ibaže...ak Hyekyo bude zakaždým odchádzať do Austrálie, tak sa moje sny stanú zbytočné a naše manželstvo sa bude vyvíjať smerom k rozvodu. Nerád si to pripomínam, ale je to tak. Chcem si ju vziať, nie len kvôli sebe, ale aj kvôli jej rodičom, ktorí už roky čakajú nato, že sa ich jediná dcéra vydá za normálneho chlapa, akým som ja.

Jinnie, konečne sa schop!

Z môjho večného chodenia po rovine do budovy školy, som konečne došiel. Prišlo mi to ako večnosť, keďže celú cestu mi išlo iba o premýšľanie o mojom živote, v ktorom sa aj ja strácam. Som totálne neschopný, viete? Neviem si udržať ženu pri sebe a už ani rodičia o mňa nejavia záujem, lebo vraj som dospelý muž a mal by som sa o seba a svoje problémy vedieť postarať, ibaže...ako mám niekomu vysvetliť, že po jej odchode mi ani sily neostali? Veď to, čo sa stalo na chodbe pred pár dňami bola hotová katastrofa! Do konca vyučovania som už len preležal v nemocničnom krídle a nedvihol sa, dokiaľ škola nebola úplne prázdna. Hanbil som sa vyjsť z tej posteli, no ešte viac som sa hanbil pred Namjoonom, ktorý videl moju holú stránku. Bože, musel si namýšľať o mne veľa vecí. Ako sa mu mám dnes konečne pozrieť do očí? Ubehli toľko dní a ja mu ešte stále neodovzdal bundu od uniformy, ktorú mi požičal kvôli sebaochrane. Dal som mu ju vyčistiť v čistiarni, aby som mu ju nejako sám nepoškodil, lebo taká uniforma niečo stojí a ja nemám čas rozhadzovať zbytočne peniaze, keďže som ešte ani prenajatú sálu nezaplatil, a kde to hovoriť ešte o kúpení svadobného obleku? A bohvie, či Hyekyo nebude chcela požičať nejaké peniaze na šaty. Teraz ľutujem, že sme si vybrali takú veľkú svadbu. Chcel som mať iba pri dvoch svedkoch, ale čo som mal robiť, keď Hyekyo snívala o veľkej svadbe? Mohli sme ostať aspoň pri tridsiatich ľudí, nie pri sto päťdesiatich. Čoho som sa to dožil?

Zapísal som sa do dochádzky a vošiel do svojho kabinetu, kde akurát kolegyne môjho predmetu niečo oslavovali. Mali naliate džúsy v hrubostenných pohároch – teda takých, aké máme v práci – a koláče s obloženými chlebíčkami na oválnych misách.

„Dobré ránko, Seokjin, nepridáš sa?" spýtala sa ma mladšia kolegyňa, ktorá nastúpila so mnou v jeden rok na túto školu, ako profesorka kórejského jazyka a filozofie.

Možno to ešte neviete, ale toto je kabinet učiteľov literatúry – čiže ja a profesorka Hwasa – filozofie – už známa Sung Ryung, ktorá ma niečo proti mne a Namjoonovi, a najmladšia kolegynka, Pae Suji – a kórejského jazyka, kde sme zahrnutí všetci títo profesori, vrátane dvoch ďalších starších kolegov – profesora Bae Yungjuna a profesorky Kim Yongim, vyučujúcich LEN kórejsky jazyk na základe toho, že už sú dávno v dôchodku. Už len kvôli chýbajúcemu počtu pedagógov na školu sú stiahnutý, a budú ešte dlho, kým riaditeľ nenájde niekoho mladšieho.

„Dobré ráno, a smiem vedieť, čo oslavujeme?" ešte som sa ani nezložil a už po mne chcú, aby som sa pridal. Sotva som rozrazil tie dvere, kde to ešte vedieť povedať áno partií, kde na mňa uprierajú zraky dvoch horľavo rozprúdených učiteliek, ktorým som nespravil vôbec nič. Pokiaľ viem, tak profesorke Sung Ryung prekážajú moje stretávky so študentom Namjoonom, ale profesorke Hwase? Tá vždy bola ku mne milá, tak neviem, prečo zrazu zmenila svoj postoj a nechce má ani len vidieť.

„Suji čaká bábätko!" vykríkol starší profesor s dlhoročnou praxou na škole.

Tehotná?! Odkedy? To mi chce ako povedať, že behom roka odíde na materskú? Sa mi snáď sníva! Nech ešte povie, že v posledných dvoch skúškových mesiacov!