EAT ME!

Úprimnú sústrasť

*Hoseok

„Nemáme nič!" skríkol Han na celú našu pracovňu. „Absolútne nič!" a mal pravdu. Nemáme ani jednu stopu, aj keby sme mali, všetko sa obráti k nepravdivej informácií.

Z miesta činu sme sa museli ihneď stiahnuť, lebo prišiel vedúci a určite by nebol rád, keby nás tam videl, že sa motáme kolo nevyriešiteľného prípadu.

„Nevieme, ani kde začať, sme beznádejní." pripojil sa Changbin. „Hobi, vzdaj to. Tento prípad nie je pre nás."

„Veď sme ani nezačali." obhajoval som svoje právo. 

„Veď práve. Čo chceš robiť? Čakať kým nás zabije? Ani sa nevieme pohnúť. Máme toľko tých papierov, že absolútne netušíme, kde začať." pozeral som sa do zeme. Changbin má tiež pravdu. 

Čo mám robiť? Kde začať? Ako? Ako pokračovať? Čo mám ešte predpokladať?  

„Neviem, čo ti mám na to povedať." zamumlal som si váhavo pre seba.

„Hoseok, ten vrah zabíja krok po kroku, a keď našiel to, čo hľadal, tých prípadov opäť zrastie. Bude ich viac a my sa z tých stôp zbláznime." premýšľam... „Nechaj to na starší-,"

„Nie!"

„Nie?" asi sa s Changbinom blížime k prvej hádke. „Kurva, Hoseok, vieš o čom hovoríš?!" zdvihol na mňa hlas a opustil svoje vystávacie miestečko.

„Viem a nevzdám sa toho!"

„Fajn, ale ja končím!" tresol so zložkou po stole a kráčal k východu.

„Nechcel si to náhodou ty, ktorý mi s tým chcel pomôcť?!" začal som kričať, keď boli otvorené i dvere na chodbu, vtedy na mňa pohliadlo celé podlažie.

Znova zavrel dvere, aby to nebolo počuť všade - hlavne k nadriadeným - keďže tu riešime EAT-a.

„Keby som vedel, že bude taký aktívny, nie! Myslel som, že v pokoji vyriešime tento prípad, no je ešte ťažší, než som predpokladal! Takže ja končím a vy si robte, čo chcete." trepol za sebou dverami a nás dvoch nechal samých v miestnosti.

Han bol trošku otrasený zo slov Changbina, pretože vedel, že jeho rozhodnutie je to najlepšie, čo môže existovať, a aj jedno z najbezpečnejších. Sedel ako na ihlách, úplne vystrašene a bez jediného slova. Vôbec nič mi na to nepovedal... teda, až kým som sa na neho nepozrel. 

„Čo budeš teraz robiť?" potichu sa ma spýtal mladší.

„Asi...sa pôjdem popýtať ľudí naokolo. Možnože niečo zahliadli alebo niečo vedia."

„A...čo ak nie?"

„Tak...niečo vymyslím." iba mi kývol hlavou a odišiel aj on. Zase som v tom ostal sám.

*Hyunwoo

„Úprimnú sústrasť, pani Yang." tučná pani sa znova rozplakala a jej pán manžel ju len objímal. Musí to byť hrozný pocit stratiť milované dieťa, pritom ešte stále študenta. V dnešnej dobe toľko mladých umierajú.

Sedel som na staroružovom gauči a po mojom pravom boku stál môj zástupca, Kihyun. Videl, že som bez slov a nedokážem sa ani pohnúť. Áno, je strašne ťažké povedať rodičom, že ich dieťa je mŕtve a verte mi, ani mne to nie je príjemné, najmä keď vidím, ako pani plače.

„Povedzte mi..." vysmrkala sa do vreckovky, držiacu v ľavej ruke. „Ako-ako sa to stalo?" zavzlykala. Síce to chce vedieť, ale po tomto sa zaslzí ešte viac. 

„Váš syn bol na bowlingu, vedeli ste to?"

„Á-áno, dala som mu na to peniaze." moja vyjavená tvár sa stretla s tou Kihyunovou.