EAT ME!

Mýlia sa

*Hoseok

*ring, ring, ring...ring, ring, ring-,

„Seoulská polícia, prosím?" zdvihla Lisa, hľadiac do počítača, robiac tam niečo do kancelárie pána Hyunwoa. „Zdravím..." hľadel som na ňu celý čas, kým sa tam rozprávala s akýmsi človekom. Netuším, čo chce, ale očividne to Lisu len vyrušuje. „Dobre, prepojím Vás," prepojila, a keď ozaj bol človek na druhej linke, tak zložila telefón opäť na svoje miesto.

„Smiem už vedieť, prečo som tu, Lisa?" spýtal som sa netrpezlivo s rukami spojenými vo svojom lone. Nenávidím tu len tak sedieť, najmä ak viem, že mi kostolná myš uteká niekde po meste, zatiaľ, kým ja som stratený a všetky tie znaky mi vpadajú na mnoho ľudí.

„Ešte sekundičku, Hoseok," riekla hľadiac do monitora, aby obklikala všetko, čo mala v pozore. Povzdychol som si veľmi hlboko a medzičasom sa porozhliadol naokolo. Neuveríte mi, ale práve zo svojho bydla vyšiel kapitán Hyunwoo. Nevyzerá práve, žeby mal nejakú robotu, skôr mi to príde, že sa nudí a každú chvíľu niekoho z členov vyhodí. Dobre viem, že to nemôžem byť ja, keďže som ešte len na začiatku a nesplnil som ani prvú skúšku, zatiaľ kým väčšina z môjho prímenia už majú misiu splnenú.

„Dobre, už sa ti smiem venovať," povedala blondínka predo mnou, skôr než si k sebe nahrnula papier s čiernym písmom. „Hyunwoo mi v pondelok ohlásil veľmi dôležitú správu, ktorú musím povedať najmä tebe, keďže vedieš tím, ktorý sa stará o našich sériových a masových vrahov," ja že vediem tím? Nie som si toho celkom vedomý. Kto to povedal? „Ide o vážnu vec, preto chcem, aby si mi trocha venoval pozornosti," síce mi spadol zrak opäť na kapitána, ale počúval som ju. Dávam pozor, aj keď to najmenej vidieť. „Kapitán ťa chce zo skúšky vyhodiť."

V momente som hlavu otočil na ňu a preopakoval si jej slova. Povedala vyhodiť?

„Č-čo? V-vyhodiť? Prečo? V-veď som ani nezačal-,"

„To mi je jasné, Hoseok, ibaže...vybral si si veľmi ťažkú skúšku na začiatok, tak isto, ako aj tvoji priatelia. Okrem vás troch majú všetci kadeti už svoje skúšky spravené."

„V-všetci?!" vyvalil som na ňu oči najviac, ako som mohol. Donedávna som myslel, že aspoň polky z nich bude ešte pracovať, nie doma oddýchovať.

„A-ale veď bolo povedané, že máme nato čas do konca decembra! Možno až do februára!" Lisa mi kazala stíšiť môj hlas, pretože nechce, aby našu konverzáciu počula celá táto plocha.

„Je mi to ľúto, ale ja s tým nič nenarobím. Nie som Hyunwoo. S ním to treba riešiť," zarazil som sa, no zároveň bol v zmätkách osudu. To naozaj ma tak Hyunwoo chce vyradiť zo skúšky, lebo prebral som jeho prípad? To je drzosť! Neslušnosť! To mi predsa nemôže spraviť. Ustanovil istý režim, tak potom, prečo ho, kurva, nedodržuje?! „Možnože, ak s ním prehovoríš, dá tebe aj tvojim priateľom trocha viac času."

„Iba trocha?!" bol som nekľudný, nie vo svojej koži. Všetko ma zrazu svrbelo, pichalo, škrtilo a bol som rozpačitý! Jak si mám dať teraz s tým rady, keď neviem, čo ďalej. A kapitán je k môjmu svetu odporný!

„Vravím ti to už tretíkrát...prehovor s ním a uvidíš. Za pokus nič nedáš," oprel som sa o stolíčku a premýšľal nad realitou. Naozaj som si myslel, že tu v tejto akadémií, ktorú každý jeden človek chváli, sa budem mať ako prasa v žite, ibaže asi som sa mýlil, keďže hlavný nie je taký, aký sa na prvý pohľad zdal. Je oveľa, oveľa horší.

„Vieš Hoseok...možno by zabralo, keby si sa spolu s tými dvoma pustil len do jedného prípadu, ale nato je asi už neskoro."

„Ako to myslíš?" pokiaľ plánuje, že sa máme vzdať tých dvoch, tak to bude ťažké. Poznáme už predsa hlavné zdroje, pod ktorými boli obete zabité, poznáme každý jeden krok od tých vrahov, dokonca aj ich mysle. Vieme, že sú tu v Seoulu! Už viac nemôžeme čakať na nič! Ak to teraz neukončíme, ľudstvo bude toho ľutovať. Nik z nás nevie, kde budú o mesiac, o dve, o rok, o dva...čo sa stane s nimi a s nami, či vyhynieme alebo prežijeme...nikto nepremýšľa!