EAT ME!

Ten jeden...

*Jungkook

Zabil ho...

On ho fakt zabil!

Zabil Yong-raeho!

Vzlykal som posadený na gauči s ústami prikrytými vlastnými rukami, aby som tlmil všetok môj hlasný rev. Z privretých očí sa mi liali slzy smútku, ktorými som si sám len vytváral ten nepokoj na hrudi.

Bože...veď bol môj spolužiak...môj kamarát...rozumeli sme si, tak prečo? Prečo on....?

„Jungkook? Ty plačeš?" nepočul som vchodové dvere, iba zrazu tu stál Taehyung, ktorý musel v rýchlosti dôjsť ku mne a upokojiť ma. „Čo sa stalo?! Niekto ti ublížil?! Zranil si sa?!" vložil som si svoju hlavu do jeho hrude a hlasne nariekal...nedokázal som ani nič povedať. Bolo mi trápne mu povedať, že plačem kvôli tomu, že mi zabili jedného zo skvelých spolužiakov. Možno by ma aj vysmial. „To nič, Kookie...už je dobre...nech sa stalo čokoľvek," tisol si ma k sebe ešte silnejšie, zatiaľ kým ja som naozaj vyplakal.

Vtedy ma zas a znova napadla tá istá myšlienka...vrah ide po mne, preto zabíja každého, kto mi je blízky. Ak to tak bude, tak nebude trvať dlho a znova mi napíše niečo v podobnej esemeske, ako vtedy, aby som utekal...ale...prečo ma vtedy doviedol k Taehyungovi? Čo chcel? Čo čakal, že sa stane?

Či chcel, aby som sa pozeral na Taehyunga ako umiera? Bože, niee...len on nie...nie moja láska.

*streda

V aule sa konala posledná rozlúčka s Yong-rae. Celá škola si ho uctila, a tak sa znova po týždni zavesila čierna zástava na našu školu, ktorá symbolizovala smrť. Nerozumiem, prečo riaditeľ nevyhlásil voľno až do odvolania...toto miesto je nebezpečné, jak pre mňa, tak pre ostatných...

„A teraz dovoľte mi...predať reč kapitánovi Seolskej Polícii, Son Hyunwoovi," opäť sme si sadli do kresiel a hľadeli na postavu, ktorá mala už pred ústami položený mikrofón a čoskoro začala rozprávať...

„Úprimnú sústrasť," začal tak, ako sa patrí, aj keď toto nie je kar ani pohreb na cintoríne...je to len uctenie pamiatky na zosnulého. „Je mi ľúto, že práve tento jeden práve odišiel z nášho sveta, ale nie som tu preto, aby som začal ľutovať toho, čo sa stalo...som tu nato Vás varovať pred nebezpečenstvom..." všetkým študentom odrazu zmizli z tváre slzy a sústreďovali sa na slová hovoriaceho. „Každý jeden z vás počul o Eat-ovi...však?" polka tohto publika sklonila hlavy, pretože už vedia, že Eat nie je výmysel. „A koľkí z vás počuli o Sugarovi? A Kingovi?" momentálne sa miestnosťou prehĺtali sliny a ozývali šuškania každého tretieho človeka. I ja som si hovoril, čo to má znamenať, pretože momentálne ničomu nerozumiem. „Je dosť veľká pravdepodobnosť, že títo traja zabijaci, sú TU! V TEJTO MIESTNOSTI!" aulou sa ozývali hlasy skoro každého študenta, doslova panikárili. „Sú to vaši spolužiaci, vaši priatelia, tých, ktorých máte najradšej a poznáte najlepšie!" práve som zazrel na Taeho, ktorého tvár bola akási nahnevaná. Koluje mu niečo hlavou? „Podľa všetkého, čo máme, tak vaša škola je najviac ohrozená. Vrah Eat je na tejto škole preto, lebo niečo chce. Alebo niekoho chce!"

Niekoho? Práve oslovil osobu? Je dosť veľká pravdepodobnosť, že Eat ide po mojich stopách?! Bože! PRESNE TO BUDE ASI TEN DÔVOD! Chce mňa! Preto zabíja! Ale, čo môže po mne chcieť? Zabiť ma? Vlastniť ma? Vyspať sa so mnou? Mám ozdaj niečo, čo chce on?

Mal by som to povedať tomu policajtovi? Mal by som sa s ním poradiť? Nebude to znieť ako kravina? Ale čo ak je to naozaj pravda?

Mal by som odísť od Taehyunga, aby mu tiež neublížil?