EAT ME!

Bozk

*Jungkook

*23:01

Neviem zaspať. Odkedy som sa s Taem zblížil si akosi všetko premietam odznova, a ako keby mi nestačilo raz. Má to aj druhý dôvod... dýcha v tomto dome. Šiel by som ho najradšej pozrieť, ale nechcem mu rušiť súkromie. Určite musí spať, no stále neviem odolať citu jeho bozku. Odkedy sa jeho pery dotkli môjho čela, horí neustále, ale nie je to také palive ako čerstvé. Rád by som to pocítil znova.

Pozrel som sa von oknom a zistil, že už nepadá. Možno by som sa šiel aj prejsť, ale... čo ak sa tu po okolí potuluje vrah? V tom prípade nikám nemôžem ísť. Vážim si život, hlavne teraz, keď je Tae v mojej blízkosti.

Zamlčal som sa, počúvajúc tikajúce hodiny...

...

Musím ísť za Taem!

*Taehyung

S privretými očami som počúval ticho domu.

To naozaj každý spí? Ako môžu spať? Poväčšine zaspávam nad ránom – to je ten dôvod, prečo sa po uliciach túlam celý večer, bez toho, aby to niekto vedel.

Dostal som chuť na cigaretu. ALE NIE! Som u Kookieho, nemôžem fajčiť. Čo by si potom o mne pomyslel, hm? Musím to vydržať. Musím to niečím zahasiť. Ale čím?

*vŕzganie

Napol som sluch a započúval sa do chôdze, ktorá sa ku mne približovala. Mohol by som aj oči otvoriť, ale nechcem byť nápadný.

Chvíľku som len zhlboka dýchal a premýšľal, že to pokojne môže byť Jennie. Veď ma izbu vedľa mňa a jej znášanlivosť ku mne je veľmi nízka. Keby to bola naozaj ona, čo by mi ako žena mohla urobiť? Ublížiť mi? Poškrabať ma? Nebodaj zabiť?

Bytosť, ktorá vkročila do izby, si ľahla vedľa mňa, s hlavou podopretou o moje rameno. Teraz to už bolo jasné... je to Kookie.

„Spíš?" zašepkal, tak ticho, že som ho skoro nepočul.

Pootvoril som očko a pokýval hlavou do strán. Znova sme si len sledovali oči.

„Ty?"

„Nemôžem." trošku zvýraznil tóninu.

Podľa mňa by nás nemal, kto počuť. Predsa, keď všetci spia, tak je malá pravdepodobnosť, že sa zobudia práve na toto.

„Chceš sa ísť prejsť?" navrhol som.

„Bojím sa." celým telom som sa pretočil k nemu i chytil mu tvár.

„Prečo? Čoho?" zosmutnel som.

„Že je tam ten vrah." och, bože, Kookie sa ma bojí. Aké sladké. Ale nie, Taehyung, fuj! Veď je to také nežné stvorenie. Nevzrušuj sa nad tým! Nechceš mu ublížiť. Tvoj život by sa skončil spolu s ním.

„Neboj sa, určite nie je. " pohladil som mu prštekom tváričku.

„A-ale čo ak..."

„Nie je, počuješ? Ver mi." zdôraznil som slová. Ako...vrah bude vonku, iba nič nespraví, už len z toho dôvodu, že to je on. Nech je rád, že sa narodil Jungkookom.

Kookie si obliekol čiernu mikinu na vrch pyžama, obul sa do tmavých tenisiek a už sme vyšli z domu. Kráčali sme vedľa seba po rozsvietenej, mokrej cestičke a obzerali sa dookola. Kookie kvôli vrahovi, ja kvôli novému prostrediu. Videl som na Kookiemu, ako sa obáva, už len z toho, že nič nehovorí. Keby tak vedel, že ma vraha priamo vedľa tela, bola by väčšia sranda a možno by sme si aj spoločne zabehali, ale nechcem kaziť atmosféru. Predsa aj tak sa to nikdy nedozvie.