EAT ME!

Anatómia

Zdravím Vás v mojom mene!

Po dlhej a ukrutnej dobe sem pridávam dlho očakávanú časť EAT ME! Nemala som premyslené pokračovanie a chcelo to viac času, kým som si premyslela tie správne slová a spojila vety dohromady, no teraz by to malo ísť bez prestávky, to znamená 1 časť/týždeň.

Ak náhodou znova sa to v budúcnosti zopakuje, dám dopredu vedieť.

Užívajte si víkend spolu s kapitolou!

Kaisase ˗ˋˏ ♡ ˎˊ˗

*Jimin

Opäť sledujem Yoongiho. Od rána cez obed až po ukončenie školy. Je trocha divný...ak si ho porovnám so včerajškom a dnešným ránom je ako vymenený. Premiestnil sa hádam z jedného tela do druhého, či čo? Možno už to je v tomto momente jedno, ale naozaj ma zaujíma, čo sa stalo, lebo za jeho okamžiku, keď ma ihneď uvidí, tak letí za mnou a otravuje ma. Dnes nič. Dnes je hrobové ticho...

*17:55

Nasadol som si do autobusu a nechal sa ním viesť priamou čiarou domov. Čím ďalej som bol od Seoulu, tým viac mrakov na oblohe sa schádzalo. Akoby to znova chcelo pršať. Hádam stihnem dôjsť domov skôr než sa rozprší. Zdá sa mi aj, že mi dáždnik ostal v škole v skrinke pri prezuvkách. Som ale šikovný.

Na tých posledných pätnásť minúť autobusom, som sa zameral na krajinu za sklom. Hľadel som na ten chaotický postoj ľudí, ktorí sa snažili čím skôr dostať domov, lebo očividne im to došlo, tak ako aj mne, že každú chvíľu sa pustí voda z oblohy.

Viem, že to teplo je u konca a blíži sa tuhá zima, ale zato nemusí sa ešte pred ňou spraviť blato. Lebo ako to už všetci dobre poznáme, na druhý deň budú prvé mínusové teploty a my pôjdeme po zadkoch. Ale chvála bohu je zajtra sobota. Na tú s teším najviac. Asi premením obývačku na fitko.

Prepol som si znova muziku v ušiach a zaostril zrak tam, kde predtým.

Hm...na rozdiel od mojej štvrte sú všetky ostatné hlučné. V tej mojej nikto nikde nechodí, ako je rok dlhý a preto ani susedia sa veľmi o nás nezaujímajú, leda tak o babkino zdravie, aj to len príležitostne.

Vystúpil som na poslednej zastávke a prudkým krokom som kráčal po asfalte domov, aby som stihol dôjsť ešte zavčas a suchý. Samozrejme, že už bola tma, predsa čím je bližšie k decembru, tým je tmavšie, preto sa každú chvíľu rozjasnia aj pouličné svetlá.

Zdvihol som hlavu pred seba a asi desať metrov predo mnou stal jeden z členskej partie menom Joono. Vyzeral dosť divne...na jeho tvári nesídlil úsmev, ani škerenie. Bol akoby sa mal každú chvíľu rozplakať, či to len ja mam ten pocit?

Pozerá na mňa?

Obzrel som sa za seba, lenže nikto za mnou nestál, takže očividne jeho pozornosť upútavam ja.

Prehltol som ťažký hlien, keď som sa blížil. Čím bližšie som bol pri ňom, tým viac som spozoroval na jeho tvári nie smútok, ale hnev, no ignoroval som to. No bolo to aj tak divné...on predsa stále chodí s partiou nie? Kde sú potom všetci?

„Viem, že v tom idete spolu..." vyšlo z neho i s čiastočným fňukotom, čo ma prinútilo zastaviť asi meter pred ním. „Zato drzo zaplatíte...obaja, vzlyk," to malo byť mne? A akože začo mám zaplatiť? V čom ideme spolu, a s kým? Toto je naozaj prvýkrát, čo tak divne rozpráva. „Oľutujete toho," zrazu sa jeho ruka ponorila do ruksaka, a keď ju vytiahol, držal v nej tu najneznepokojujúcu vec.

„H-hej, Joono...p-polož to..." vyľakane som trocha od neho cukol, lebo stál predo mnou ozbrojený...no a takí ľudia sú nebezpečný. „P-polož tú zbraň..." naozaj sa bojím tej zbrane, najmä, keď ju má v rukách a čisto namierenú na mňa.