EAT ME!

Vinník

*Jungkook

Veľká prestávka. KONEČNE! Len na toto čakám celý deň!

Áno, konečne mám možnosť zájsť za triednym a porozprávať sa s ním. Viem, že on si veľmi potrpí na mojich bolestiach a dá sa na neho spoľahnúť, preto s ním veľmi rád hovorím a pri konverzácií sa nikdy nenudím.

„Idem za triednym, ideš so mnou?" spýtal som sa Jimina, ktorý stále sedel nad knihou z ruštiny.

„Jasné," v momente si spratal zo stola všetky veci a už skáckal za mnou.

Došli sme na druhé poschodie a zaklopali na kabinet, z ktorého nám otvorila angličtinárka inej triedy.

„Dobrý...je tu pán profesor Kim Seokjin?" odvrátila hlavu na jeho pracovný stôl a potom rýchlo prešla na nás.

„Ľutujem, momentálne tu nie je. Skúste ho zahliadnúť na tejto chodbe. Nedávno mal prednášku so štvrtým ročníkom," povedala mi medzi tým, kým mi sa obzerala. Zrejme jej prišlo divné, že tu ešte nie je.

„Ďakujeme," ozdravili sme sa a pobrali sa po chodbe ďalej.

„Čo je tu taký rozruch?" spozornel Jimin na študentov ohraničených kolo miestnosti chémie.

Mne tie zvuky pripomínajú bitku alebo niečo podobné. Predsa som vyrastal v takom prostredí, kedy sa kvôli mne ľudia bili, takže nedá sa to prehliadnuť, ale to sme boli deti. Žeby sa aj niekto tak dospelý ešte stále bil? Naozaj mám ten pocit, akoby som ešte stále bol na strednej.

„Čo sa tu deje?" obrátili sme hlavy vzad, kde na nás nechápavo pozeral profesor Seokjin s akýmsi blond vlasým štvrtákom.

„Nevieme, niekto sa zrejme bije," odpovedal za mňa Jimin, keďže som si nebol istý svojou odpoveďou.

Profesor sa trošku zľakol, ale aj tak prišiel bližšie k davu. No keď zbadal krv tak sa radšej ani nehol. Aj ho chápem, ani mne by nebolo príjemné vidieť krv, kde to sa ešte zapojiť do krvavej bitky. Predsa včera som si dosť vytrpel.

„Len mu nalož, Taehyung!" moje bubienky zrejme počuli zle. P-p-povedal niekto Taehyung?!

Vtrepal som sa medzi dav a pohliadol na dvoch takmer vykrvácaných mužov, z toho jeden z nich bol naozaj Tae.

„Yoongi, nevzdávaj sa!" kričali ďalej študenti. Ani som sa nenazdal a už vedľa mňa stál Jimin, hľadiac na toho druhého chlapíka s bielymi vlasmi. Keby som si odmyslel tu krv z nosa, tak je to ten, ktorého sme stretli na streche.

S Jiminom sme si vystriedali pohľady a vbehli do ich bitky, kde som okamžite odstrkával Taehyunga a on menovaného Yoongiho.

„Tae, prosím dosť!"

„Yoongi, to som ja, Jimin. Upokoj sa!"

Nech sme to skúšali akokoľvek, pohľadmi sa stále drgali i bojovali.

„Neprežiješ to ty, skurvi syn!" zakričal na neho Tae svojim dominantných hlasom.

„Tae, dosť!" konečne mi svoj pohľad venoval, lenže...bol desivý. Akoby som v jeho očiach videl svietiť červené svetlo.

Postupne času, keď sa na mňa díval, sa uvoľnil od napätia a venoval mi smutný výraz, akoby si začínal uvedomovať, čo robil.

„Kookie..." hodil sa mi kolo pliec i silno si zaboril hlavu do môjho krku. Chytil som ho tak isto i pohladil ho po kostnatom chrbte, ktorý cítiť aj cez uniformu.

„Poďme odtiaľto," schytil som ho za ruku a ťahal do kúpeľni dole na prízemí, zatiaľ čo Jimin šiel druhým smerom.

Robíme dobre, aspoň sa nebudú zabíjať pohľadmi v tej jednej miestnosti.