EAT ME!

Nápis

*Taehyung

Do piatich minút som akurát stihol povyberať guľky z jeho celkového tela a pozbierať deci krvi do plastového pohárika. Žiaľ, áno...bolo by načase už niečo napísať, no nič také ma nenapadá. Musím si pohnúť, nieže ma tu nájde niekto z okoloidúcich. Bolo by to pre mňa nepríjemné, najmä preto, že nemám na sebe nič, čo by ma z toho vykrútilo.

Keď som chytil myšlienku, ihneď som namočil štetec do krvi a priložil ho k stene. Puf, myšlienka sa vyparila.

Ťukal som štetcom do steny, lejúc sa krv dole múrom, a premýšľal nad slovami, ktoré by som odovzdal polícií bez toho, aby ma odhalili, no zároveň to musí byť o jedle. Cítil som sa ako na teste, premýšľajúc nad správnou odpoveďou.

Sklonil som hlavu a premýšľal, čo som zanechal naposledy...

Ci! Bolo to už strašne dávno, ako si mám teraz spomenúť?

Hodil som štetec späť do kelímka a chcel už odísť, keď v tom mi do uši udrel nádherný hlas...

„Dovidenia a ďakujem..." Kookie. 

Zavrel som oči a predstavoval si ho v tejto chvíli so mnou. Určite by sa mi hodil kolo krku alebo mi aspoň začal vykládať, ako ma rád vidí, ale keby videl tú mŕtvolu za mnou, nebol by veselý a určite by nebol nadšený z tej krvi, čo mám na mikine a na rukách.

Ostalo ticho.

Odišiel.

Prišiel som pod lampu a poobzeral sa po okolí. Naozaj pošiel.

Oprel som sa o roh a tvoril si vlastné myšlienky o tom, čo by sa asi stalo, keby ma tu tak videl. Bože, ta predstava ma vzrušuje, ale... čo by som mu povedal?

Hm...ťažké myslenie.

Zavrel som oči a zopakoval si, ako som sladko zakúsol do červeného jabĺčka. Bolo to akoby som zahryzol do samotného Kookieho. Hm...asi som sa fakt vzrušil. Mal by som ísť domov a niečo so sebou robiť, inak vybuchnem a moja krv ostane na týchto nechutných múroch.

Vydýchol som prebytočný vzduch a chystal sa preč, keď v tom som si spomenul, že moja práca ostala nedokončená. Taktiež, keby som sa odtiaľto vyzmizikoval a nechal tu všetok to náradie, prišli by na mňa. Musím byť opatrný a konať ostražite, inak sa môj príbeh neskončí dobre.

Opäť som sa premiestnil ku kelímku krvi a vytiahol štetec. Tie všetky myšlienky sa blúdili len kolo môjho zajačika, akoby chceli o ňom niečo napísať. Mal by som o ňom povedať polícií? Mal by som im niečo naznačiť? To je dobrý nápad, priam dokonalý.

Zaškeril som sa i divoko zasmial, až to bolo počuť na celú uličku. Zrazu som si aj spomenul na posledný odkaz, aj som mal tisíc nápadov na ďalší. Neváhal som a začal čarbať. Tento nápis bude umelecké dielo.

*Jungkook

*ráno

Ako vždy som vykonal ranný rituál a pobral sa do spodnej časti domu. Mama už sedela v prekrásnych čiernych šatách a otec znova vymodelovaný v čiernom kostýme, a k tomu všetkému nechýbala ani sestra ešte v pyžame popíjajúca kávu a hľadiaca do mobilu.

„Dobré..." pozdravil som rodinku.

„Zase tak dlho spíš?!" zdrbala ma mama.

„Jak zase? Ja vždy. A už je štvrtok, tak by sa patrilo si oddýchnuť." všetky oči padli na mňa.

„Pozri, tvoja sestra nevymýšľa, tak si ber od nej príklad." prekrútil som očami a posadil sa vedľa Jen. „Ako bolo včera na bowlingu?" zakusla do chleba.