EAT ME!

Sľubom utíšiť

*Jungkook

Prešli už niekoľko dní, čo som neopustil svoje súkromie. Deň za dňom sedím pri knihách či počítači a nechávam hudbe viesť moje ušné bubienky. Popritom všetkom si iba vzdycham hlasne a nechávam prúdiť šťastné myšlienky cez tie smutné.

S Taem sme sa nevideli už dlhší čas, a bolo by načase, aby som mu už odpustil i sa ospravedlnil, lebo zbytočne som iba dostal hnev medzi nás dvoch. Nechcel som. Zbytočne som zničil tú krásu, ktorá bola doteraz, lenže nikdy nie je neskoro ju znova obnoviť, ibaže...je pre mňa ťažké mu zdvihnúť telefón a povedať doň také upokojujúce slová.

Bože, Jungkook...toľko Taehyung pre teba spravil a ty nedokážeš ani zobrať ten pojebaný telefón a vytočiť jeho číslo?! Veď stále bol blízko teba, keď si ho potreboval, pomáhal ti, keď ti napísal ten vrah! Bol na mieste, kde by som ho najmenej čakal, no stále bol po blízku. A-a zaľúbil si sa do neho hneď z počiatku. Príde ti to fér? Má to byť on, čo si všetku drinu vezme na plecia?

Znova som len vzdychal. Bolí ma žalúdok aj srdce, mozog aj všetky šľachy. Mal by som ísť za ním a vyvrieskúť to hlúpe prepáč, tak prečo sa nedvíham z tej stoličky? Čoho sa bojím? Jeho? To je smiešne...prečo by som sa ho bál? Nič zlé nerobí...

„Jeon Jungkook!" s veľkým treskom dverí vošla matka i s rozčúleným otcom, no nemohla chýbať sestra. „Ako mi to hodláš vysvetliť?!" postavila sa mi rovno pred tvár a súrovo do nej kričala. Zložil som si slúchadlá, keď zahrmel aj otcom hlas.

„N-nerozumiem...o čom to hovoríte?" mojou mysľou sa prehnal vietor, mysliac si, že znova kričia iba kvôli známkam. Ibaže, keby som vedel, že o tomto bude reč, mal by som lepšie premyslené slová.

„Ty si gay?!" zvrieskla mama, no zároveň trocha znížila obočie. „Kedy si nám to chcel povedať?" vyhŕkla na mňa ešte raz do istoty, keby náhodou, som chcel odporovať, pretože, hneď by moja odpoveď znela záporne.

„J-ja...myslel som si, že ste si to už všimli-," prerušil ma otec, akoby jeho reč bola dôležitejšia, než tá moja.

„Len mi nepovedz, že je to ten Taehyung," otcov hnev neveštil nič dobre...to je aj dôvod, prečo som nič nepovedal. Neznáša homosexualitu. Vraj je to choroba a ten, kto ju má, je vraj dobrý tak na psychiatriu. Pevne som dúfal, že si toho už dávno všimli a otcovi to neprekážalo, ibaže asi som sa mýlil. Tak isto, ako mu vadí Tae, tak isto aj toto.

„Och Jungkook!" vzlykla mama moje meno a hodila sa otcovi do náručia.

„To si prehnal, mladý muž!" zvrieskol otec, keď už bol na odchode. „Okamžite teraz zdvihni ten telefón a rozíď sa s ním! A nech ten tulák ti dá konečne pokoj!"

„On nie je tulák!" postavil som sa z krútiacej stoličky a moje nevinné ja sa práve zmenilo na krutý postoj. „Je rovnaký ako ja-,"

„Je to odľud! On nepatrí medzi ľudí! Je to samorastlý a neskrotný chudák! Mrzký sirota!" Narážal konkrétne na jeho prostredie, v akom vyrastal. Viem, že nie všetci si môžu dovoliť takú rodinu, akú mám ja, ale nedávam to nikomu za vinu. A tým, že je taký akým v skutočnosti je, vie toho o živote veľa. S ním sa nestratím!

„Prestaň!" skríkol som na otca. „On nie je sirota! Nie je chudák! Je Taehyung! Môj Taehyung! Nedám si ho vziať a nerozídem sa s ním!"

„Nie?" jeho tvár sa viacej zavinula do hnevu a počúval, ako mu ľahko pyskujem.

„Nie! Ja Taehyunga milujem a neskončím vzťah, kvôli tomu, že ty ho nemáš rád!" vyvrieskol som, len čo mi sila nato stačila.

„Odvolaj to!" zvrieskol hlasnejšie ako ja a priblížil sa ku mne o dosť bližšie.