EAT ME!

Vlak

*Yoongi

Auto som odstavil hneď za značkou Jiminovej rodnej dediny a rozbehol sa tých 10 metrov k jeho zapnutému GPS. Žiaľ, pršalo.

'Do piči, ja dúfam, že sa mu nič nestalo!'

Pribehol som k tomu miestu a jediné, čo som našiel bol jeho telefón s rozbitým displejom. Poobzeral som sa po okolí, dokonca i za tú tmu, no nevidel som nič nezvyčajné.

Ako mám vedieť, ktorým smerom utekal? Vpravo či vľavo?

Obzrel som sa na zastávku, hneď na začiatku dediny a domyslel si, že do druhej dediny by pre nič za nič len tak neutekal, keď vystúpil tu. Sakra, nemal som ho nechávať samého!

Vrátil som sa k autu a naštartoval ho, lenže nejakým zázrakom skapalo.

„Do piči, Namjoon, to si nemohol ísť natankovať?! Boha ti!" vyštartoval som z toho skapaného auta a prudkým leopardím behom som utekal kilometre do druhej štvrte. Som strašne zvedavý, ako ho nájdem, keď už je tma...

*Jimin

Obletela ma už tretia guľka, no aj to bola tesnotka. Možno za celý čas kolo nás prešla jedná skupinka ľudí, čo by som povedal, že vôbec nie sú svedkovia tohto napínavého incidentu.

Neviem, z akého dôvodu som sa práve rozbehol na vlakovú stanicu. Zrejme aj preto, lebo je to práve najideálnejšie miesto, aby mi niekto pomohol, lebo moje telo je už po toľkých kilometroch strašne vyčerpané. Behal som z jedného nástupišťa na druhý, až som si začínal myslieť, že som ho otriasol. No opak bol pravdou. Bol hneď predo mnou.

Silnou šupou ma odkopol až k stĺpu, o ktorý som si silno buchol svoj driek. Počul som ako niečo prasklo, na čo som aj zahvízdal bolesťou. Bolo jedno jak to bolí, horšie by bolo, keby som sa nemohol hýbať.

„Myslel si si, že mi utečieš?" trocha sa vydýchal aj on, a tak si čupol ku mne i mi silno schmatol bradu, ktorá stále chcela dýchať a vypľúvať sliny. „Tak si sa mýlil."

„Nechaj ma, Joono..." vydýchal som sa a drsným hlasom rozprával na neho. „Nič som ti nespravil, tak mi nemôžeš ubližovať!" síce som kričal, ale tie bubliny, ktoré sa vo mne zo strachu tvorili, sa nedali predísť.

„Mlč, ty jeden...stále držím v ruke zbraň, ak o tom nevieš!" všimol som si, že jak on sa klepal, tak som sa klepal i ja. Vlastne, on mi ani ublížiť nechce. Nechce ma ani zabiť...len chce predstierať nejakú pomstu, za ktorú ja vôbec nemôžem.

V mojej tvári sa tiež už ukázal hnev, nie len bolesť a strach, preto jediným, čím som sa mohol brániť bolo mojim vlastným telom. Napľul som mu rovno do tváre.

„Ty mrcha!" hneď potom som dostal silnú facku, až som vrazil druhým lícom do kovového stĺpu, o ktorý som bol opretý. Spustila sa mi dosť číra krv z úst, no zároveň som cítil, ako mi jedno líce začalo odtekať. „To si prehnal, ty kretén!" postavil sa a ešte raz ma kopol do rebier. „Myslíš si, že som len tak niekto? Myslíš si, že som on? Ten tvoj kamarát?"

O kom to rozpráva? Aký môj kamarát? Žeby im Yoongi niečo ráno spravil a mne to zatajil?

Joono začal vzlykať...a dosť pílne. Akoby ho niečo trápilo, ale nič mi nepovie, lebo mi nedôveruje...myslí si, že ja o tom viem.

„Joono, nemusíš mi ubližovať...môžeme to vyriešiť aj inak a v mieri..." povedal som už vyčerpane, pretože, nie len moje ústa nevládali rozprávať, ale aj moje telo bolo oslabené z toho nejedného kopanca.

„NIE! Mám právo na odvetu! A to aj urobím! Oko za oko, zub za zub!" neviem, či sa mi podarí ho nejak presvedčiť o opaku, ale za pokus nič nedám, aj keď som už na pokraji síl.