EAT ME!

Demarkačná línia

*Taehyung

„Chce ma," hľadel som do uplakanej tváre môjho Kookieho, z ktorého vychádzala slza po slze.

„Kto ťa chce?" nerozumel som mu. V tej hroznej panike, čo prebiehala, som nevedel zachytiť pointu.

„EAT."

Stuhol som. Moje telo sa premenilo na veľký balvan i v ušiach mi zaľahli bubienky. Žeby...žeby na mňa prišiel? Či ako to je? Čo tým myslel, že ho EAT chce? Veď ja som EAT a pokiaľ si dobré pamätám, neprezradil som sa mu.

„Ehm...moment, teraz ti nerozumiem," musím sa hrať na blbého, ale je to ťažké, keďže ja som pravý vrah. „EAT ťa chce? Ako to myslíš? V-veď sa nepoznáte."

Rozplakal sa ešte viac i znova pohliadol svojimi červenými očami do mojej tváre.

„Vyhľadal si ma~ Ch-chce ma zabiť!" nedáva to zmysel. Ničomu nerozumiem. O čo tu ide?

„P-prečo si to myslíš?" naťukal niečo do svojho prasknutého displeju a tak mi ukázal niečo, čo ma okamžite vykoľajilo.

T-To čo ma, kurva, byť?!

~

Položil som podnos i s dvomi hrnčekmi horúcej čokolády na NOVÝ sklenený stolík v obývačke a posadil sa vedľa Kookieho, ktorého ruky boli zablatené a plné jamok krvi. Bože, vzrušuje ma tá jeho krásna rudá krvička. Keby som bol upír, určite by som požadoval sa do neho zahryznúť. AGH! Nebuď taký roztúžený! Je to len krv, tú vidíš často, tak sa spamätaj, inak to s tebou nedopadne najlepšie.

Vydezinfikoval som mu rany i zaviazal tie škrabance, spôsobené kamienkami. Jungkook sa celý čas iba pozeral dole na koberec a sedel skrčený v rohu gauča.

Netuším, ako sa mám k nemu prihovoriť. Chúďa, je vystrašený. Ale chápem ho, každý by na jeho mieste takto reagoval, dokonca aj ja, keby mi napísal nejaký random týpek s prezývkou EAT, čo ja o sebe veľmi dobre viem, že ja som ten pravý. Určite by som ho šokoval a to prirodzene, ale...ktorý kokot by to napísal práve jemu?! Môjmu Kookiemu? Ak ho nájdem, zabijem ho! Nebudem sa s ním dlho zhovárať, nebudem ničoho ľutovať...pôjde to priamou čiarou a prinútim jeho telo zhniť ešte na tom istom mieste a to do 24 hodín. A ak Kookie, tu a teraz so mnou neprehovorí, svet sa ma načo tešiť. Lebo tentokrát už taký ľútostivý nebudem. Ale mohla by byť výhoda využiť toho druhého EAT-a k môjmu pravému maskovaniu. Tak by ma nikto nepoznal a to by pre mňa znamenalo veľkú výhru. A určite by to bolo pre novinároch zaujímavým dejom. Živo si to predstavujem...EAT proti EAT-ovi.

„Kookie..." pohladkal som mu nôžku, no on sa tváril, akoby som bol vzduch. „Prosím, pozri sa na mňa," nič. Stále tam v kúte sedel a hľadel na zem. Ja viem, myslí si, že mu neverím, ale verím, len v inom zmysle. Práve mu niekto napísal v mojom mene a on si myslí, že je to pravý EAT. No keby ja som mal také na hovno myslenie, tak to radšej skočím z mosta. KOHO by, pre pána Jana, napadlo, poslať ho do uličky a čakať? No mňa nie. To by som mu radšej dal vyfajčiť ma, než postávať a sledovať.

Ale niečo ten čumil mal v pláne. Prečo ho poslal na miesto, kde som sa práve nachádzal? A ako o mne mohol vedieť? Veď som bol nenápadný. Áno, chcel som zabiť človeka, ale chvalabohu tam nebol, lebo ak by som to urobil, tak Kookie by mi na to prišiel.

Počkať, čo? Žeby tá osoba vedela, že idem zabíjať? To nie, to nedáva zmysel! Akoby mohol niekto vedieť, že sa chystám niekoho zavraždiť? A ako poznajú Kookieho? Vedia, že je môj priateľ? Do piči, čo sa to deje?!

„Chcem ti pomôcť, Jungkookie, ale keď mi nič nepovieš, ťažko niečo spravím."

„Tak poďme na políciu!" vyšiel z neho urýchlene ten istý slovosled ako tam vonku.