EAT ME!

Pléd

*Taehyung

„Tak čo? Dohodneme sa?" vyčaril som úsmev, keď sa z neho už dlhší čas nevyvalilo ani jedno slovo. Videl som, ako hnevom dychčí a plánuje ma zabiť, len skôr než by sa dostal k svojej zbrani bol by už mŕtvy, lebo ja tu svoju mám priamo v ruke a čerstvo nabitú.

„Čo odo mňa požaduješ?" vedel som, že neodmietne.

„Neboj sa," povýšenecký som zamumlal. „nie je to nič zložité, iba mi pomôžeš zbaviť sa páru otravných ľudí," úplne som zabudol, aký je krásny pocit vydierať druhých. Keby som sa vrátil do detstva, tak tam som to robieval stále.

Ticho a váhavo pozoroval okolie, kým sa posadil na to isté miesto, kde sedel predtým.

„Nuž mám ešte jednu požiadavku," ani sa nepohol, len ticho počúval. „K svojmu plánu budem potrebovať ešte jedného človeka...toho najlepšieho," Namjoon prižmúril oči, ale neopovážil sa ceknúť. Držal jazyk za zubami a premýšľal si odpoveď nato všetko, čo mu bolo od mňa povedané. Podľa mňa ho najviac zo všetkého zobral ten profesor, nad ničím iným by tak dlho nepremýšľal.

„Máš to mať," oblizol si suchú peru a nechcene súhlasil. „Stretnime sa zajtra o 15:00 pred Jungsik restaurant. Dohodneme sa, ale..." uprel som naň usmievaný úškrn i zložil konečne z neho namierenú zbraň. „Chcem všetky informácie. Ty vieš, o čom."

„Keď to chceš, máš to mať," postavil som sa, potľapkal ho po pleci a bol na odchode. „Užijeme si spolu kopec zábavy, Namjoon."

*streda

Čakal som pred povedanou reštauráciu, presne o čase, na ktorom sme sa dohodli. Obzeral som sa po okolí, či môjho 'nového priateľa' niekde neuvidím, pretože má aktuálne meškanie 7 minút.

 Kde toľko trčí, debil jeden? Za chvíľu ma tu bude alarmovať polícia!

„Môžeme?" vystrašil som sa v duchu a otočil sa za hlasom. Hodil som očkom na blondiaka, oblečeného v uniforme a potom znova spozornel na dav ľudí.

„Meškáš."

„Ser na to a poď, kým nám nato niekto príde," pretočil som očami a s prekríženými rukami na hrudi som točil do uličky, priamou čiarou za ním. Prešli sme tmavou, zablatenou, slepou uličkou, až dozadu, kde to celé vyzeralo ako skladište a zber odpadkov v jednom, kde nechýbala ani biela potravinárska dodávka. Zrejme sa nachádzame niekde pri kuchyni, lebo sa tu vyparuje voda a kopa vôni varu.

„Prečo tu sme?" jeho odpoveď som nedostal, iba sa pozeral sebe na drahé hodinky a tak na zadný vchod s krištáľovým sklom, z ktorého k nám zavítal bielovlasý chlap, oblečený v bielom, kuchárskom. V ruke držal bielu krabičku s červeným lemom a vytiahol z neho tabak, ktorý si práve zapaľoval.

„Nie je pekné chodiť zozadu," potiahol si z cigarety a vypustil dym smerom k nám. „Namjoon."

„Nie som tu kvôli drogám." 

Už to dávalo zmysel. Človek, ktorý vyzerá ako zdochlina je drogový dealer pracujúci v kuchyni – od neho by som teda jedlo nechcel. Zrejme sa poznajú, keďže si tykajú. Musia mať medzi sebou dobre vzťahy, ale...prečo mi ho chce predstaviť? Má snáď niečo spoločné s vraždami? Chráň ho pánboh, keď ma chce každému vyzradiť. Nedopadne živý.

„Taehyung, toto je Min Yoongi, študent druhého ročníka našej školy," našej školy? Prečo som toho týpka v živote nevidel? „Bude nám pomáhať s tvojim plánom, ale taktiež chce niečo na oplátku," hodil som ofinou a uprel zrak do očí bielovláska.

„Čo?" miesto Joonovho hlasu sa ozval ten jeho.

„Necháš mi živého TOHO chlapca," je veľmi zaujímavé, že všetci chceme mať v rukách životy mladých chlapcov. To znamená, že máme rovnakú orientáciu. Možnože si budeme rozumieť.