EAT ME!

Zlosyn

Zdravím!

Vopred sa ospravedlňujem za krátku časť, ale žiaľ, čas mi toho veľa neumožnil. Sľubujem, že nabudúce toho bude viac a možno ešte viacej - záleží na práci.

Užite si čítanie a počujeme sa najbližšie dní.

KAISASE

*Hoseok

Prešiel som prah bielych dverí môjho bytu a položil celú tašku na tmavohnedú komodu v blízkosti väčšej skrine, do ktorej som si uložil topánky.

*štek, štek

Unavene som sa pozrel na svojho roztomilého psíka, ktorý ma vždy zdobil radosťou. Je to moje jediné zvieratko, ktoré momentálne žije so mnou, no nestíham sa mu venovať.

„Ahoj, Mickey." zohol som sa a pohladil ho. „Prečo ešte nespíš?" na to mi znova iba zaštekal a spolu so mnou sa pobral do obývačky.

Sadol som si na kožený hnedý gauč a nechal telo v pokoji spočinúť. Mickey neodolal mojej prítomnosti a vyskočil ku mne. Hladkal som ho, premýšľajúc nad prípadom. Hlasné tikanie hodinových ručičiek mi v tom pomáhali.

„Som hladný." zašepkal som do tmy, s čím môj pes asi nesúhlasil. „Určite si jedol u susedy, nemám pravdu?" keby som rozumel psej reči, určite by som vedel, čo si myslí. Sám neviem, či som urobil dobré konanie.

Pozrel som sa na ľavý roh steny, kde viseli hodiny. Ukazovali presne pol jedenástej v noci. Ani si nepamätám, kedy som tak naposledy ponocoval.

*ring, ring

Pozrel som sa na rozsvietený mobil, uložený v strede skleneného stola, s mierne hlasným zvonením. Modrá obrazovka ukazovala meno mojej staršej sestry, Jiwoo. Najprv som jej to nechcel zdvihnúť, vzhľadom na to, že je noc, ale zároveň nechcem byť na ňu odporný.

„Jiwoo?" zdvihol som s tichým hlasom, aby som náhodou neprebudil mladú susedku.

„Ahoj, Seokie. Už si doma?"

„Teraz som prišiel."

„Ach~ myslela som, že skočíme spolu na kávu, keď si v meste. Nevadí, druhýkrát." nabrala na tóne. Ona nevie, že je skoro polnoc?

„Ty ešte nie si doma?"

„Akurát idem z modelingu a mám sa staviť u kamarátky vyzdvihnúť svoj balíček, ktorý mi ráno prebrala."

Som rád, že sestra je konečne doma. Dlhé štyri mesiace bola v Las Vegas a len pred týždňom sa vrátila i to som ju videl len dvakrát.

„A čo robíš v meste tak neskoro? Zabúdaš, aké je to v noci nebezpečné?"

„Ale~ čo sa bojíš, Seokie? Na svoj vek už rozum mám a mimochodom, mesto je živé a stretávam tu veľmi príjemných ľudí."

„Jak myslíš."

„Hej a jak bolo prvý deň v práci? Pochvál sa! Chcem počuť všetko!"

„Dnes už nie, som unavený. Idem rovno spať."

„Keď myslíš. Stavím sa zajtra a pokecáme, ok?"

„Dobre, dobrú noc."

„Aj tebe braček, maj sa." mobil som znova položil na miesto a hodil sa dozadu. Neviem prečo, ale už sa mi spať nechcelo. Mám o ňu strach. Je to jediný člen rodiny, ktorý tu teraz so mnou môže byť, a keď po meste pobehuje toľko vrahov, ako je EAT, nemôžem sa zbaviť úzkosti.

Pozrel som sa na svoju tašku a spis vo vnútri nej. Mal by som začať pracovať.

Postavil som sa, zapálil lampu, zobral tašku k sebe, pripravil počítač, zápisník a hodil peračník do rohu kresla. Nezabudol som si vyhrnúť rukávy a pretrieť oči.