Jeden z nich

2. Keď máš jediný plán.

Ricci

Pozeral som na ňu ako odchádza. Chrbát vystretý a hlava zdvihnutá. Nie ako keď vchádzala do sieni. Uvidel som ju hneď. Videl som ako sa snaží zostať v úzadí, v tom momente som však ešte nevedel prečo. Nevedel som kto to je.

Bolo tu množstvo ľudí, ktorí ani neboli priateľmi môjho brata, len sa chceli zviditeľniť pred mojou rodinou. Takto už býva keď máte toľko prachov, že neviete čo s nimi. Každý si chcel kúsok z vás odkrojiť.
,,Si v poriadku?"
Opýtala sa Carolina vedľa mňa. Bola krásna, vysoká a plnila mi všetky moje chúťky. Držala sa pri mne aj keď vedela, že to nikdy nebude láska ako z rozprávky, ale vedela o čo mi ide a kým som ju brával na spoločenské akcie a kupoval drahé darčeky, nevadilo jej to. Ani mne nie. Síce nebola najmúdrejšia, ale pokiaľ sa držala pravidiel, nevadila mi.
,,Som na pohrebe môjho staršieho brata, ktorý sa nedožil ani skurvenej tridsaťpäťky, ako mi asi môže byť?" Zavrčal som na ňu. Bože môj, zmiluj sa na do mnou.

,,Ricci, ukľudní sa prosím." Prihovoril sa ku mne Leo.
,,Poď k baru, ukľudníme ti nervy."
,,Môžeme ísť aj my ?" Znova Carolina a ukázala na seba a na tú, čo si sem priviedol Leo.
Ten tam hore si zo mňa musí strieľať. Prevrátil som oči a už som ju aj tú druhú chcel poslať do zadku, keď do toho vstúpil Leo.
,,Dámy, doprajte nám chvíľku osamote, musíme vstrebať, to že nás opustil brat." Tento jeho výstup má prinútil opäť pretočiť oči, ale už sa mi to nechcelo komentovať. Muži z nášho rodu majú slabosť pre krásne ženy. Príkladom je aj náš foter, ktorý priviedol k nám do domu toto malé šteňa, keď mi bolo štrnásť. Vysvitlo, že otec splodil nemanželské decko s nejakou lacnou ženskou, ktorej potom platil, aby to neprezradila médiám. Avšak keď mal Leo štyri roky, jeho matka sa predávkovala a odhodila ho k nám na prah. Našu matku skoro porazilo, ale života v luxuse sa nedokázala vzdať, Boh žehnaj predmanželským zmluvám, takže nakoniec pristúpila aj na to, že vychová Leonarda.

,,Bola to ona?" Vytrhol má Leo zo zamyslenia podávajúc mi pohár s jantárovou tekutinou.
Prikývol som.
,,Čo chcela?" Ďalej sa pýtal.
,,Vyzerám ako jasnovidec?"
,,Rozprával si sa s ňou, dokonca si aj zachránil Lídiu pred fackou." Nad touto poznámkou sa zasmial.
,,Mal som ju nechať, aspoň by konečne Lídia zistila kde je jej miesto."
,,Čo si jej povedal?"
,,Nič."
Nad tou spomienkou som sa musel pousmiať. Keď som počul ako na ňu Lídia a jej kamoška kričia, musel som sa presvedčiť, či to je ona. Na fotkách mala hnedé, kučeravé vlasy a na žiadnej z nich nemala okuliare. Teraz mala vlasy zosvetlené a tie sexy knihomolské okuliare jej rámovali jej podlhovastú tvár. Až keď som bol bližšie a počul ako Lídia uráža aj môjho brata a ju nazvala štetkou, vedel som, že je to ona. Akonáhle prestala ruku zvierať v päsť a výstrely dlaň k Lidii zachytil som jej útlu ruku. Cítil som ako sa napla a keď som ju otočil k mojej tvári stuhla. Na chvíľku som zabudol, čo robila pre môjho brata a vpíjal som sa do jej zelených dúhoviek. Bola tak prirodzená, nie ako tie všetky ženy čo sa ťahali v našej spoločnosti.

,,Je krásna, nevinná." Vytrhol ma zo zamyslenia Leo. Pozrel som naňho s povytiahnutým obočím a na jeho tvári si rozlial úsmev. Vedel som na čo mysli, myslel som na to aj ja, s tým rozdielom, že ja som mal zásady, ktoré nikdy neporuším.
,,Urazím ti vtáka ak niečo skúsiš." To som už zavrčal. ,,Ani sa k nej nepribližuj."
,,To nebude nutné, o chvíľku sa s ňou aj tak opäť stretneme" uškrnul sa.
,,Pripomeň mi prečo, som ťa po smrti rodičov ešte nevyjebal na ulicu ?"
,,Pretože sa na nás Michael vyjebal, nechcel mať s našou rodinou nič spoločné a tebe som zostal už len ja. " zatrilkoval.
Pravda.
Do hrdla som si nalial posledný dúšok whisky a zo znechutením pozeral už na zatvorenú rakvu.

Keď bolo po všetkom a ja som sa vrátil naspäť do domu, stiahol som sa do pracovni. Aj po smrti otca som v tomto dome nič nezmenil. Nechcelo sa mi meniť zabehnuté veci. Mal som čo robiť aby som udržal biznis nad vodou a k tomu sa ešte mohol venovať mojej advokátskej kancelárii. V jednom mal Leo pravdu, bez neho by som tu už nemal nikoho. Chápal som, prečo sa Michael stiahol odišiel do zahraničia študovať medicínu, ale predsa vedel, že ak odíde zostanem tu na otca sám a všetko, všetky tie sračky, ktoré otca robili takým skurvenym človekom padnú na mňa. Keď Michael odišiel mal som sotva šestnásť rokov a nebol som pripravený čeliť tomuto svetu.

Potriasol som hlavou, aby som spomienky potlačil a nalial si další pohar whisky.

Už tu nie je. Ani jedez z nich.

Nepotrebujem zachrániť. Som tým kým som.

Na stole mi zavybroval telefón, na ktorom svietilo Martiney,
,,Áno?" Zdvihol som.
,,Všetko ja nachystané. Obrazy pridú dnes do prístavu v Seatli."
,,Dobre. A polícia ?"
,,Tiež vybavené. Budú si hliadieť svojho."
,,Kým ich preberieš, skontroluj, či sú všetky pravé."
,,Vykonám šéfe."

Hovor som ukončil a mobil položil na stôl.
Jebne ma.
Znova som zobral telefón do rúk a vytočil Harichtona.
,,Pán Steel, čomu vďačím za váš telefonát ?"
,,Predali ste jej obálku ? "
"Ak myslite slečnu Alissonovú, tak áno, dnes v predvečerných hodinách som ju zastihol."
,,Stále býva v Michaelovom byte?"
,,Presne tak."
,,Čo Vám povedala?" Potreboval som vedieť všetko.
,,Mierite tým niekam?"
,,Pán Harichton, skúšate moju trpezlivosť a môžem Vás ubezpečiť, že jej veľa nemám." Upozornil som toho starca, ktorý má niekedy vedel vytočiť do nepríčetna. Ale bol to starý rodinný priateľ , pracoval ešte pre môjho fotra a jeho právnické služby využívame už veľa rokov.
,,Nič konkrétne slečna Alissonová nepovedala, poďakovala ta obálku a zabuchla mi dvere pred nosom. Počul som tam nejaké dieťa plakať."
,,Ona nemá deti."
"To už viete vy, vidíme sa o dva dni na čítaní závete vášho brata. Pekný večer pán Steel."
Hovor som ukončil bez pozdravu.

Aké decko tam mohlo byť?