Jeden z nich

44. Keď dýchaš, ale nežiješ.

Ricci

Za celý život som necítil tak ozajstný strach. Všetky doterajšie obavy boli zrazu tak malé a nepodstatné.

Umierala mi v náruči a ja som jej nedokázal pomôcť.

Všetku bolesť, ktorú za poslednú dobu zažila som mohol ja a moja rodina.

Nemala tu byť. Nemala sa postaviť predo mňa. Mal som to byť ja.

,,Kurva Stella, vnímaj ma."

Nevnímala. Oči sa jej pred dvoma minútami zatvorili a už ich viac neotvorila.

,,Kde sú?" Kričal som po ostatných.

António sa pomaly prešmykol okolo nás.
,,Môžeš utiecť, ale neschovávaš sa mi nikde." Vrieskal som jeho smerom.
,,Ricci." Zastavil pri mne.
,,Vypadni, lebo ťa strelím medzi oči hneď teraz."

Dvere sa otvorili a v nich stáli záchranári.
Odsunuli ma od Stelly a položili ju na zem. Nemohol som tu zostať. Nemohol som sa pozerať na to ako z nej vyprcháva život.
,,Čo sa tu stalo?" Opýtal sa ma mladý lekár, ktorý rozstrihol šaty a dostal sa k rane.
,,Rob svoju robotu, lebo ak zomrie, ty zomrieš s ňou. " zavrčal som mu za chrbtom. Na sucho prehltol a vrátil sa k svojej práci.

Otočil som sa za Leom. Sedel v rohu miestnosti v kresle a tvár si držal v dlaniach. Priblížil som sa k nemu.
Zdvihol hlavu.
,,Mám sto chutí ti jednu natiahnuť ."  Povedal mi.
,,Nič to nezmení." Telom mi prechádzala nekontrolovateľná triaška.
,,Ale úľaví sa mi." Ucedil mojim smerom a pohľadom prešiel na záchranárov, ktorý presúvali nehybné Stelline telo na nosítka. Na tvári mala masku, ktorá jej pomáhala dýchať . Tmavomodré šaty mala zafarbené do čierna od toho nánosu krvi.

Na odchode sa pri mne zastavil ošetrujúci lekár.
,,Stratila veľké množstvo krvi. Na krku ma ľahké rezné rany, ktoré však nie sú života nebezpečne. Strelná rana priamo nepoškodila životu dôležité orgány, ale rozsiahle krvácanie a blízka strelná rana zapríčinila hydrodynamicky efekt, ktorý je veľmi nebezpečný. Došlo k poškodeniu tkaniva a kulka zostala v tele. Okamžite ju prevážame do nemocnice, kde bude hneď pripravená operačná sál. Urobíme všetko, čo bude v našich silách, pane.
,,To vám radím."
Za mnou stál Leo.
,,Idem do nemocnice." Povedal som mu.
,,Idem s tebou."
Zišli sme dolu schodami do prízemia, kde už po hosťoch zostali len prázdne poháre.
Rozbehla sa k nám Nicol. Šaty mala výrazne rozthnuté, aby sa jej lepšie pohybovalo. Tvár mala uplakanú a nekdajší makeup rozmazaný po lícach.
,,Čo sa stalo?" Hystericky vrieskala.
,,Tá sanitka mala Stellu?! Videla som jej šaty. Čo sa tam hore stalo do prdele?"
Podišiel som k nej. Bol som nasratý na celý svet a zároveň som sa bál o jedinú osobu, na ktorej mi kedy záležalo.
,,Prečo ste tu dnes boli ?" Podišiel som bližšie a mal som sto chutí jej nakričať aké boli nezodpovedné.
Nič, žiadna reakcia.
,,Odpovedaj mi. Hneď."
,,Stella našla Michaelov denník, boli tam dôkazy, že António zavraždil jej rodičov." Vyletelo z nej a ja som zaklopytal naspäť.
,,Kde je Mia?" Potreboval som všetky informácie.
,,S pani Calmovou."
,,Zostaň s ňou." Otočil som sa k Leovi a on prikývol.
,,Za všetko môžeš ty! To všetko, čo sa stalo."
Strčila do mňa a ja som ju nechal.
,,Mal si ju chrániť." Vrieskala a v rukách mi drtila sako.
Najhoršie na tom všetkom bolo, že mala pravdu. Ja som ju mal chrániť, nie ona mňa.
Leo jej chytil ruky a odtiahol ju odo mňa.

Nechal som ich za sebou a vyrazil k autu.

Nikdy som sa nebál o svoj život. Ani včera, keď sa mi hrot noža zapichol do prsného svalu, nikdy som sa nebál o svoj život tak ako o jej. Nepatrila do tohto sveta a predsa sa s ním stotožnila. Nebála sa, keď na ňu mierili zbraňou, ani keď mala nôž pri hrdle. Bola silná a predsa stále tak nevinná. Hneval som sa, že som poľavil z ostražitosti. Bola to len moja vina. Nedokázal som si však pomôcť, akonáhle jej prišlo zle, pohľadom som ju vyhľadal. Leo tiež. Nemal som mu to za zlé, urobil to čo aj ja. Bola to hlúpa chyba. Len jedna malá chyba a teraz bojuje o život.