Jeden z nich

43. Buď ty, alebo ja.

Stella

Stáli tam ako bohovia pomsty. Tak krásni a zároveň tak nebezpeční. Sú vôbec ľuďmi?

Vzchop sa.

,,Pusti ju." Síce tie slová adresoval Antóniovi, ale celý čas hľadel na mňa a na nôž, ktorý mi tlačil na kožu.
,,Nedáš si pokoj synak, že ? Musel si sem prísť s myšlienkou, že ju zachrániš ako princ v žiarivej zbroji?"
Richard rukou prešiel k svojmu opasku.
,,Na tvojom mieste by som tú zbraň nechal tam kde máš." Na znak, že to myslí vážne mi nožom zaryl hlbšie a telom som cukla.
Richard vrátil ruky pred seba.
,,Nechaj ju odísť a môžeme sa o všetko porozprávať." Počula som Leov hlas za Ricciho ramenami.
,,Ach Leo, tak naivný chlapec. Ťažko sa mi verí, že práve ty si synom môjho brata."
,,Čo do pekla?!" Leo vyzeral, že práve teraz ničomu nechápe. Pohľadom zablúdil na Ricciho.
,,Neskôr." Ucedil jeho smerom a urobil krok bližšie k nám.
,,Naozaj ju pusti António a my dvaja sa porozprávame a všetko vyriešime." Približoval sa k nám.
,,A o čom sa chceš rozprávať? O tom ako ste podrezali hrdlo môjmu partnerovi? Dúfam, že ste si nemysleli, že keď ho zabijete dostane ma na lopatky?"
Obaja bratia naňho hladeli a ja som sa snažila vymyslieť ako sa sama z tohto zovretia dostanem. Vedela som, že mi nemôžu nijako pomôcť.

Bokom som sa obtierala o drevený stôl. Kým oni boli ponorení do rozhovoru, všimla som si, že na stole je atramentové pero s ostrou špičkou. Lepšie ako nič.

V jednej sekunde som tam stála s nožom priloženým na mojom hrdle a v druhej sekunde som zapichla pero do Antónovho stehna.
,,Ty suka." Hromžil a prehol sa v trupe. Využila som jeho nepozornosť a rýchlo sa od neho vzdialila. Rukou som si prechádzala po krvácajucemu krku a zisťovala aká je rana hlboká.
Keď som sa vrátila pohľadom k Richardovi a Leovi naskytol sa mi pohľad ako držia obaja v rukách zbraň a mieria ju na Antónia.

,,Na vašom mieste by som tie zbrane sklonil."
Vo dverách stáli další muži , ktorých som vôbec nepoznala a ani nepočula prichádzať.
Hlas toho chlapa mal odporný prízvuk a všetky slabiky zbytočne v ústach preťahoval.
Richard sa ani neotočil.
,,Myslel som, že máme dohodu." Ucedil k nemu.
,,Nemôžeš to mať chlapovi za zlé, keď dostane lepšiu ponuku.
,,Sráč." Cez zaťaté zuby zavrčal Leo.
Ja som sa stále nedokázala ani pohnúť. Zbrane mierili na Leov a Richardov chrbát, António stále zvieral nôž v ruke.
,,Keď už sme tu všetci, vyriešime to hneď." António už mal opäť dych pod kontrolou.
,,Synak dávam ti poslednú možnosť, pridať sa ku mne. Spolu môžeme dokázať všetko čo len chceme a nikto nám v tom nezabráni. Dohodol som sa so synom starého armenca a ponúkol som mu nepretrzitelný prístup do prístavu. Ty si môžeš kľudne zas robiť rozvodového právnika a ja povediem firmu. Je to na tebe Ricci."
,,Myslel som, že byť synom Fábia je už dosť na chuja, ale ty si tomu dal úplne nový rozmer."
Odsekol Ricci.
Videla som na Leovi, že mu práve teraz všetko docvaklo. Tú zmes prekvapenia vystriedal hnev.
,,Kedy si mi to chcel povedať Richard?" Odsekol k nemu a sledovala som ho ako ho prepaľuje pohľadom.
,,Teraz to chceš riešiť Leonard?" On len nadvihol obočím a rukami ukázal na priestor izby.
Ja som si len kúsala do spodnej pery. Richard opatrne siahol do vrecka saka a to zapríčinilo, že všetky oči pristáli na ňom.
,,Pokoj, len jej podám vreckovku, nech si ju môže držať na hrdle.
António len mykol rukou.
Ricci podišiel ku mne a podal mi ju.
,,Si oukej?"
Prikývla som.
,,Ty si si nemohla pomôcť a musela si prísť, že?"
Zavrčal mojim smerom.
Mykla som plecami. Nemala som čo mu povedať.
Richard sa postavil predo mňa a obaja muži teraz mierili zbraňou na jeho hruď.
Jeden z nich, čo stál za Leom ho štuchol do chrbta a ukázal mu, že sa má postaviť k nám.
,,Necháš na vlastnú rodinu mieriť zbraňami António? Sucho pokračoval Ricci.
,,Keby ste sa do všetkého nesrali bolo by to úplne inak. Najprv Michael, ktorý chcel všetko zanechať tejto suke. Hovoril som Haringtovi, nech na to zabudne, ale nedal si povedať. Ktovie ako dlho pomáhal Michaelovi všetko pripravovať. Keby nebol tak zapálený pre pravdu, mohol ešte žiť. A nakoniec teba Richard opantalo to to dievča a vidina rodinného života, že si zabudol kto je tvoja práva rodina."

Zrazu niečo dole buchlo a všetkých to tak prekvapilo, že ich to  vyviedlo z mieri a z ostražitosti. Za okamih sa za Antóniovými chlapmi objavili další dvaja chlapi, ktorých som poznala z auta, ktoré ma predtým pred bytom Michaela sledovalo.  Martiney, alebo tak nejako.

Nasledne som nedokázala nič iné vidieť ako lietanie guliek. Dvaja z nich boli hneď mŕtvi. Žalúdok sa mi scvrkol. Leo aj Michael držali v rukách zbraň a ohlušujúce rany mi zastavovali srdce. Videla som ako sa António schoval za drevený stolík. Richard posledný krát vystrelil a trafil posledného muža do hrude. Ten sa len zviezol po stene a zanechával po sebe červený otisk.

Leo niečo povedal Richardovi, ale ja som ich konverzáciu nedokázala vnímať. Žlč sa mi pomaly drala hrdlom a o chvíľku som sa prehla a vyzvracala. Všetci sa okamžite  pozreli mojim smerom. Richard sa ku mne nahol. Pozrela som sa do jeho sýtych modrých oči a prvýkrát som v nich nevidela žiaden hnev, len strach. Nedokázala som sa naňho pozerať, lebo aj v tejto chvíľke mi pohľad na neho podlamoval kolená. Buď to bolo ním, alebo vedomým, že všade okolo mňa ležia mŕtvi ľudia.

Rozhliadla som sa po miestnosti a zazrela som toho chlapa opretého o stenu, ktorý z posledných síl natiahol ruku so zbraňou.

Bol to len malý okamžik. Okamžik, nad ktorým som nemohla ani porozmýšlať. Len intuícia, reflex, ktorý mi ovládal celé telo a hnalo ho k pohybu. V tom okamžiku som sa pohla pred Richarda a mojim telom preletela ostrá bolesť. Nepremýšľala som nad tým, čo moje rozhodnutie spôsoby.  Dlžila som im to. Boli tak ponorení do strachu o mňa, že zabudli na ostražitosť.

Hovorí sa, že keď niekoho milujete obetujete pre neho nie len celý svet, ale aj seba.

Nohy ma prestali poslúchať.

Vypadla mi vreckovka, ktorú som si držala na krku a ruka sa mi spustila podĺž tela.

Zaklopytala som dozadu, kde ma chytili cudzie ruky.

Počula som další ostrý vystrel a pozerala som ako tomu chlapovi guľka prevŕtala hlavu. Bol mŕtvy, ale ja som už nedokázala držať oči otvorené.
,,Prečo si tu urobila sakra ?" Počula som Ricciho hlas a cítila teplo z jeho náruče.
,,Zavolajte niekto sanitku." Kričal.
Rukou mi tlačil na ranu v bruchu, ale moje vedomie odchádzalo.

Už nechcelo cítiť bolesť.

Ľutovala som toho? Nech sa to zdá akokoľvek bizarné, tak nie. Zachránila som jedinú osobu, ktorú som kedy naozaj milovala. Vedela som, že sa o Miu postará.

Ach, Mia. Moje milované dievčatko.

,,Drž tie oči otvorené. Kurva."

Milovala som jeho hlas. Aj keď bol večne mrzutý, bol to ten hlas, ktorý mi vždy podlomoval kolená.

,,Neopováž sa ma opustiť!"

Milovala som ho. Stalo sa to tak nevedomky. Tak náhle a zároveň tak pomaly.

Nedokázala som sa neusmiať. Jeho modré oči ma prepalovali. Z oka mi stiekla jedna slza, ktorú mi chrbtom ruky zotrel.

,,Kde je tá skurvená sanitka?"

Leo sa ku mne sklonil a jeho oči boli sklenené.

,,Všetko bude fajn."  Jeho silený úsmev mi prezrádzal, že bude to hocijako ale fajn nie.

Deja vú.

Spomenula som si ako ma Ricci držal v náruči v tú noc, čo k nám vtrhli tí chlapi. Temnota si ma opäť našla.

Viečka boli zrazu ťažšie a ťažšie a ja som ich už nedokázala udržať otvorené.

Nedokázala som ani vnímať hlasy okolo mňa.

Bolo to buď on alebo ja.

A rozhodla som, že to budem ja.

Nik iný nemal právo o tom rozhodovať.