Jeden z nich

35. Keď vieš, že na ničom inom nezáleží.

Stella

Srdce mi trhalo na milióny malých kúskov. Sledovala som jeho pohľad na malú chatku. Jeho telo bolo síce pri mne, ale jeho myseľ a duša boli stratené niekde na úplne inom mieste. Možno ani nie tak na inom mieste ako v inom čase. Chcela som ho zachrániť, ale potreboval to? Bolo niečo také vôbec možné ? A pred kým som ho chcela zachrániť ?

,,Prečo sme tu?" Jemne som sa opýtala a stlačila mu ruku.
,,To zviera sa zrodilo tu." Stále mal pohľad upretý na chatu.
Chápala som čo tým myslí. Niekedy si človek nemohol vybrať kým sa stane.
,,Poďme odtiaľto." Potiahla som ho za ruku a konečne na mňa pozrel. Hľadeli sme si do oči, kým mu nezazvonil telefón. Rýchlym pohybom ho vybral z vrecka a niečo si prečítal. Chcela som sa ho na to opýtať, ale skôr ako som stihla niečo povedať, Ricci ma predbehol.

,,Nemal by som sa starať o dieťa. Mala by si zobrať Miu a odísť preč. Musíte odísť." Bol totálne mimo. Ten sebaistý, večne chladný stoícky chlap je preč.
,,Spoločne to zvládneme, sľubujem." Baláchala som ho, ale zrejme to práve nepotreboval počuť. Neukludnilo ho to, práve naopak. Chytil ma svojimi dlaňami o obe plecia a zatlačil. Cítila som ako sa mi jeho prsty zarývajú cez bundu a tričko do mäsa, ale nevydala som ani hlásku.

,,Čo to nechápeš Stella?! So mnou nie ste v bezpečí. Myslíš, že sa toto ešte nezopakuje? Že švihnutím čarovného prútika budem niekým iným? Že ten pre koho ten kokot pracoval sa nebude chciet pomstiť ?"
Somár. Odstrčila som jeho ruky z môjho tela a o krok od neho odstúpila.
,,Mal by si vedieť, že ty nerozhoduješ o tom či zostanem v Seattli alebo nie." Odvrkla som.
Zavrčal mi do tváre a premeral si ma od hlavy po päty. Aj keď ma o hlavu aj niečo prevyšoval, nenaháňal mi strach. Ani tento jeho neandertálsky mood.
,,Síce nerozhodujem o tom kto zostane v meste, ale s určitosťou môžem povedať, že rozhodujem o tom kto býva v mojom skurvenom dome."
Nechápala som, čo sa mu honí hlavou, pred chvíľou ma chcel pretiahnuť opretú o rozpadajúci sa dom a teraz ma vyhosťoval zo svojho života. Neverila som mu, že to myslí vážne.

Nádych, výdych.

,,Čo sa stalo medzi tebou a Antóniom, že si ako zmyslov zbavený ?" Imaginárne som si potľapkala po pleci s akým kľudom som tú otázku preniesla. Kým jemu pomaly netiekli sliny po brade ako besnému psovi, ja som sa s kľudom Angličana oprela o pouličnú lampu. Jednu nohu som si oprela o lampu a ruky si prekrížíla na prsiach. Nejako som proste vedela, že to má niečo spoločne s jeho strýkom.

Ticho.

Čakala som kedy po mne vyštartuje, kedy to už v sebe neudrží, schmatne ma a začne zbesilo bozkávať.

Nič také sa žiaľ nestalo.

Prešiel si rukou po strnisku a zasmial sa. Nebol to smiech ako keď vás niečo úprimne rozosmeje. Bol to ironicky smiech, ktorý značil, že slová, ktoré za moment vypustí z úst budú moja konečná.

,,Ty to nechápeš ? Nechcem ťa u seba. Myslíš, že túžim po tom vychovávať decko? S tebou? Chcel som ťa len pretiahnúť, ako to urobil Michael."

Kľud Angličana odfúkli jeho slová, ktoré sa mi zaryli do srdca a zlomili ho na nespočetne malé kúsky. Čo si čakala dievča, že ta môže mať naozaj rád? Že ta neopustí ako každý ?
Bolesť zaplavil hnev a ja som mu vlepila facku.
Čakala som na hocijakú jeho reakciu, že sa ospravedlní, že to nemyslí vážne, ale on len na mňa upieral tie skurvené, modré oči.
,,Si kokot, vieš to?"
Rečnícka otázka, už som viac nečakala na jeho odpoveď alebo na nejakú reakciu. Nechala som ho tam stáť a ponáhľala sa k autu. Nemusela som bežať, ani sa za mnou neotočil nie to ešte aby sa rozbehol za mnou.

Kľúče od auta zostali v zapaľovaní a tak som len otočila kľúčom a naštartovala auto. Bolo mi jedno, že sme prišli na jednom aute. Domov sa dostane po vlastných.
Neznášam tento dom.
Neznášam jeho.
Odpichla som sa od štrkovej cesty a pred bránou som sa ešte posledný krát pozrela do spätného zrkadla. Stál tam. Ruky mal zvesené vedľa tela a sledoval auto ako sa vzdiaľuje. Mohol zabudnúť, že sa po neho vrátim.

Smerovala som do mesta po diaľnici, keď som si všimla odpočívadlo, u ktorého som zastala. Hlavu som položila na volant a dopriala si chvíľku hystérie a zúfalstva. Len na chvíľu, sľúbila som si.

Z vnútorného vrecka bombery som vybrala mobil a napísala Nicol, či by sa nepostarala o Miu kým sa vrátim.
Popravde som sa však nemala kam vrátiť. Nemám domov. Môžem sa s Miou na pár dní vrátiť k strýkovi, ale to nie je najšťastnejšie riešenie. Má dosť svojich problémov.

Ani aby som nad tým nejako rozmýšľala, vydala som sa opäť na diaľnicu.
Nevedela som kam by som teraz mala ísť, tak som to nechala na náhodou.
O pár minút som zastavila pred bránou cintorína.
Bolo už niečo po polnoci a vonku sa riadne zozimilo. To ma však nezastavilo a rozhodla som sa prejsť veľkou bránou.
Nohy ma niesli po asfaltovom chodníku naprieč náhrobnmi kameňmi, ktoré boli obkolesované veľkými ihličnanmi.
Vietor jemne fúkal a hýbal s konármi stromov. Myslím, že to nebol najmúdrejší nápad ísť v noci na cintorín. Prešla som z osvetlenej cesty kúsok do zadu a našla náhrobný kameň mojich rodičov.

Dávno som tu nebola.

Pristihla som sa pritom, že si už neviem vybaviť ani ich tváre. Nech už robili čokoľvek, nikto nemá právo hrať sa na Boha. Ani António ani Richard. Pri pomyslení na nich sa mi žalúdok ešte viac scvrkol a preto som sa prvýkrát po veľmi dlhých rokoch vracala v spomienkach do detstva. Nemala som veľa spomienok na to, ako trávim čas s rodičmi, ale úpenlivo som sa snažila nájsť aspoň nejaké. Vybaviť si ich tváre, ich hlas.

Takto som strávila hodinu možno dve, čas sa nejako stal nepodstatným a zanedbateľným.
Studený vzduch mi bičovali líca a znecitlivel telo. Postavila som sa na odchod a pomaly sa blížila späť na osvetlený chodník.

Ponorená do vlastných myšlienok som kráčala chodníkom, kým mi pohľad nezastavil na pomníku, ktorý patril Michaelovi.
Prsty som mala už úplne skrehnuté, ale nemohla som nezastaviť aj u neho, keď si už dávam tour de cintorín v nočných hodinách.
Jeho pomník bol mohutný a veľkolepý. Michaelovo meno bolo krásnou kurzívou vygravírovaný v čiernom kameni.
,,Do čoho si ma to namočil Michael?"
Možno bolo práve na čase, aby som sa odpútala od tejto rodiny a nechala to všetko v minulosti.

Zo samomluvy ma vytrhli blížiace sa kroky.
Otočila som sa k blížiacej sa postave. Keď už bola na dosah opýtala som sa.

,,Ako si ma našiel?"