Jeden z nich

14. Keď som pochopila určité veci.

Stella

Prebúdzali ma paprsky jesenného slnka. Na tvári ma hrialo slnko. Zamrkala som a pomaly som otvárala oči. Okamžite mi do hlavy vystrelila ostrá bolesť a ja som vzlykla. Nerozpoznavala som nič okolo seba. Matné útržky zo včerajšieho večera sa mi začali vracať a v hlave mi búšilo. Cudzí muži, Mia, Ricci, nemocnica sv. Patricka. Rozpozerala som sa okolo seba. Nemocničné izby som si pamätala z obdobia, keď som tu pracovala avšak táto vyzerala omnoho luxusnejšie. Prešla som očami po TV, ktorá bola zavesená v rohu izby a pod ňou stala komoda. Na druhej strane bola pohovka a kreslo. Až teraz som si ho všimla. Ricci bol natiahnutý v tom malom kresielku a hruď sa mu dvíhala v pravidelných nádychoch. Tmavé vlasy mal na vrchu strapaté a na sanke mal namodralý fľak. Obťiahnuté biele tričko mal pokrčené a na ramene mal červene fľaky, predpokladám, že to bola krv. Striaslo ma a v hlave ma pichla páčlivá bolesť. Chytila som si hlavu nahmatala som si na čele leukoplast. Pamätala  som si ako som preletela zrkadlom a potom už len malé útržky cesty do nemocnici. Pomrvila som sa na posteli a pomaly z nej vstala. Nohy ma však neposlúchali a hlava sa mi točila. Skúsila som to ešte raz. Keď sa mi už konečne podarilo stáť na vlastných nohách začula som ten chrapľavý, rozospatý hlas.
,,Máš konkrétne niekde namierené ? Nechcem ti brať ilúzie ale ten  let si už zameškala."
Pokrčila som čelom.
,,Nemohol tu byť so mnou ten milší brat?" Zaštebotala som, ale nemyslela som to vážne. Bola som rada, že nás zachránil, že tu bol so mnou celu noc.
,,Jeden je mŕtvy a druhý sa stal opatrovateľkou na plný úväzok, takže ti musí stačiť ten vtipný a pohľadný."
Prevrátila som síce oči , ale zadržiavala som smiech.
,,A kde je ten vtipný a pohľadný ?"
Zavrčal na mňa a mne sa podlomili kolená. Neviem či to bolo kvôli nemu alebo kvôli mojmu zdravotnému stavu, ale hneď bol pri mne a pomohol mi opäť do postele. Keď sa ma dotkla jeho ruka zhlboka som sa nadýchla a zacítila tu známu vôňu cedrového dreva a pomaranču. Keď sa nám stretli pohľady bolo to prvýkrát čo som v nich nevidela chlad či hnev, ale nehu a starosť. Ruku na mojom predlaktí  nechal o čosi dlhšie a ja som cítila v tele okrem bolesti neznáme vybrovanie. Videla som na ňom že aj on cíti ten náboj, pretože sa mu v očiach zábleskla hravosť. Ale len na nepatrný okamžik a bola preč.
Odkašlaľ si a odtiahol svoju ruku.
,,Idem nájsť doktora, nech ťa pozrie kým ťa prepustia."
Postupne sa vzdialil a keď už bol pri dverách, prihovorila som sa mu.
,.Hej, Ricci?"
Otočil sa a ja som pokračovala.
,,Ďakujem."
Len prikyvol. No pri dverách sa ešte naposledy otočil.
,,Nezvykaj si na moju dobrotu, stále som nezabudol ako si chcela so mnou vyjebať a s Miou zmiznúť. Mia zostane u nás doma a je na tebe či sa k nej pridáš. Ak áno nastavia sa isté pravidla, ktoré budeš dodržiavať ako poslušné decko. Jedno si zapamätaj už nikdy viac s nami nevyjebeš a my tebe aj Mii zabezpečíme bezpečie a všetko čo k životu budete potrebovať alebo chcieť."
Nestihla som ani reagovať a už zabuchol dvere z vonkajšej strany.

Po všetkom čo sa stalo v posledných dňoch som bola mimo, nechápala som kedy sa to všetko takto zauzlilo. Nevedela som čo všetky tie udalosti pre nás znamenajú ale pár vecí mi bolo jasných.

1. Závet je stratený. Aspoň v tento moment.

2. Bez tých peňazí sa o Miu nedokážem postarať.

3. Budem žiť v jednom dome s Riccim a Leom.

4. Nikdy sa nemôžu dozvedieť, že Mia nie je moja dcéra.

5. Postarám sa o to , aby Antonio zaplatil za smrť mojich rodičov a Haringtona.

Doktor Marson odo mňa odišiel pred piatimi minútami, a ja som sa mala pripraviť na odchod z nemocnice. Snažila som sa nájsť niečo na seba, do čoho by som sa mohla prezliecť ale nebolo tu nič, ani moje oblečenie zo včera. Kašlem na to. Pôjdem v tejto parádnej nemocničnej košeli. Ešte som skontrolovala, či nemám ten typ košeľe čo ma vzadu len viazanie. Keď som sa presvedčila, že môj zadok je v bezpečí vyšla som z izby. Na chodbe ma čakal Ricci a ťukal so mobilu. Keď ma zbadal zvraštil obočie. Jeho tvar som vôbec nebrala na zreteľ a pokračovala na koniec chodby, smerom von z nemocnice. Jeho kroky som za sebou nepočula, tak som sa otočila aby som zistila kde to viazne.
,,Tak ideš, alebo mám ísť v tejto sexy košieľke k Vám domov autobusom ?"
Zakrútil hlavou, ale videla som ako mu trhá kútiky. Konečne sa pohol z miesta a vykročil za mnou. Pár krokmi ma dobehol a prehodil mi svoj kabát cez ramená. Vďačne som sa naňho usmiala a pokračovali sme k jeho autu. Otvoril mi dvere a čakal kým si nastúpim.
,,Aby bolo jasné, robím to všetko kvôli Mii, takže ak máme spolu žiť ako jedna veľká šťastná rodina, mám aj ja zopár pravidiel, ktoré sa budú dodržiavať. Jedno ti aj hneď teraz ozrejmím. Nevyzliekaj ma očami, nemám nič pod tou parádnou košeľou, ver mi, prezistila som si to."
,,Ježiši ženská"
Zabuchol za mnou dvere a ja som sa sama pre seba usmiala.