Jeden z nich

24. Keď sa nevieš rozhodnúť.

Ricci

Potrebujem whisky. Dlaňou som si prešiel po tvári. Bol som strašne unavený. V sanke som cítil mravčenie a v hlave som mal hrozný boj. Jedna časť mňa chcela vbehnúť do jej izby prehnúť ju cez koleno a dať jej po holej. Druhá časť chcela aby som ju nikdy nestretol. Bol som vyrovnaný človek, kým mi nenabehla do života. Emócie som nikdy nedával  najavo tak ako teraz. Mal som ju nechať v tom hotely. Ale pravdu na stôl, nevedel som vychovávať dieťa sám a ani som nechcel. Dieťa nikdy nebolo na mojom zozname či už moje alebo cudzie. Tiež k tomu neprispieval ani fakt, že Leo si ju nejakým zázrakom obľúbil. On bol vždy tým chlapcom, čo potajme túžil po fungujúcej rodine aj keď to na sebe často neukazoval. Myšlienky mi zabehli do minulosti. Vždy keď som sa vrátil s otcom v noci domov, buchol som dverami svojej izby a o pár sekúnd už bol pri mne Leo a snažil sa ma rozveseliť. Zo začiatku chcel vedieť, čo sa deje ale postupne sa zmieril s tým, že mu nikdy nič nepoviem a nechal to tak. Dlhé hodiny mi rozprával všetko čo ho napadlo. Vždy som sa tváril nezaujato, ale on nejako vycítil, že potrebujem rozptýliť od toho čo sa dialo predtým.
Zvykol som si na naše nočné rozhovory a vedel som, že aj keď nemáme rovnaké matky, on je to najbližšie čo môžem považovať za rodinu.

Prešiel som cez dlhú chodbu do pracovne a vzal z vitríny dva poháre a whisky. Vedel som, že sa sem o chvíľu dovalí Leo a nalial do oboch pohárov. Svoj som vypil na ex a nalial si další. Teplá tekutina mi obopínala hrdlo. Teplo sa následne rozšírilo do brucha a to ma upokojilo.

Ešte pred hodinou som si ju chcel privlastnil. Podrobiť. Teraz by som bol najradšej keby sa vôbec na Michaelovom pohrebe neukázala. Zamotala mi hlavu. Priniesla so sebou toľko problémov o ktoré som vôbec nestál. Mám vlastne problémy so strýkom, ktoré musím riešiť. Nemôžem ešte aj ju strážiť, aby sa mu nepriplietla do cesty. Nikdy by s ňou nemal zľutovanie a už vonkoncom nie teraz keď mu na staré kolená začiná jebať a robí jedno zlé rozhodnutie za druhým. Ale vždy keď sa jej pozriem do tváre premôže ma túžba sa jej dotýkať a vnoriť sa do nej. Další panák mi zahrial hrdlo.

Videl som v živote už veľa bolesti, veľakrát som ju práve ja spôsobil. Vedel som ako chutí túžba po pomste a ako ťažko sa jej človek vzdáva. Vedel som, že čokoľvek poviem aj tak ma neposlúchne a to ma vytáčalo. Chcel som si ju podvoliť a pritom ma tak rajcovala jej neposlušnosť.

Viem, že ju z môjho života už neodstránim. Zaryla do mňa svoje drápy a prevzala kontrolu nad mojimi myšlienkami.

Dvere pracovne sa otvorili bez zaklopania čo ma len utvrdilo v mojom presvedčení a po stole som posunul pohar s whisky. Leo si sadol oproti mne a odpil si.
,,To bol zase deň, čo?" Prehovoril ako prvý. V ruke som zvieral pohár a točil s ním tak aby sa na hladinke vytvoril vír.
,,António je nebezpečnejší než som si myslel. Svoju hru ma rozohratú veľmi dobre. Musíme to s ním ukončiť."
,,Chceš ho zabiť? Vieš, že mne chýbať nebude, ale vlastnú rodinu?" Zachechtal sa. Prevrátil som očami.
,,Nepovedal som, že zabiť. Povedal som ukončiť. V tom je rozdiel."
,,Nemyslím si že ťa nechá."
,,Mám dokumenty, v ktorých prelieva firemné imanie. Správna rada ho odvolá z funkcie. Stačí to dať len do procesu. Čo mi robi väčšie starosti je jeho činnosť v dókoch.." Zamyslene som sledoval obsah pohára a potom som ho jedným dúškom vlial do hrdla.
,,A keby sme mu prístav nechali ? Nepotrebujeme peniaze z distribúcii obrazov. Stále máme pekné obraty z predaja a prenájmu nehnuteľnosti."
,,Problém je v tom, že mu ich nechcem nechať. A ďalším problémom je , že musíme opätovne naliať peniaze do firmy, ktoré tam momentálne chýbajú. Bez zisku z distribúcie sa nám to bude veľmi ťažko dávať doporiadku. Je len otázka času, kedy si to všimne aj správna rada."
,,Poznám syna toho Arména, s ktorým to ťahá António. Ma na starosti ich striptízové bary. Mohol by som s ním hodiť reč. Vždy vraví, že už sa nemôže dočkať kedy fotrík scípne. Povedal by som, že niečo máte spoločne." Uškrnul sa Leo. Jeho otravný humor ma momentálne vôbec neiritoval, lebo práve teraz nás možno zachránil.
,,Chcem sa s ním stretnúť. Mohol by nám byť prospešný."
Leo prikývol a na jeden dúšok vypil obsah pohára.
,,Chceš ešte ?" Spýtal som sa ho a už som otváral zátku fľaše, keď ma zastavil.
,,Rád by som, ale zajtra mám skoro ráno tréning."
,,Box?" Vytiahol som jedno obočie. Leo sa vždy rád hýbal a keď v neskoršom veku zistil, že na to baby letia, trávil každý jeden deň v posilňovni. Vypracoval si mohutnú korbu a následne prešiel na bojové športy. Ja som vždy bol skôr atleticky typ, čo mi dosť pomáhalo, keď ma otec zavrel do klietky s nabitým Ernestom, ktorý sa mi vždy snažil rozbiť hubu. Sprvu som dostával poriadne nakladačky, neskôr vďaka práve  mojej postave som získal rýchlosť a obratnosť.
,,Nie, začal som so zmiešaným bojovým umením."
,,Fíha, tak keď sa to naučíš, kľudne ma zavolaj a natrhnem ti prdel."
,,Hovorí ten, čo ma hubu celú fialovú." Pohybal som stále boľavou sánkou a on sa ďalej smial.
Pokrútil som nad ním hlavou. Mal som ho kurva rád.
,,A čo ty a slečna nebezpečná?" Opýtal sa ma Leo zničohonič a vyložil si nohy na môj mahagónový stôl.
,,Dajte tie pracky z môjho stola preč." Zagánil som naňho aj keď som vedel, že ma bude mať u prdele.
,,Neodbáčaj od témy."
,,Nemám ti čo povedať."
,,Keďže som tu dlho nevidel Caroline, myslím si, že mi máš čo povedať." Doberal si ma.
,,Cítim z tvojho tónu žiarlivosť ?" Zasmial som sa.
,,Nezabudaj, že nie je dôležité kto zasunie ako prvý ale ako posledný." Žmurkol na mňa a mne sa smiech vytratil z tváre. To ho ešte viac nakoplo a dobreže sa neudusil vlastným smiechom.
,,Som rád, že sa bavíš. Ešte chvíľku provokuj a tvoj mozog sa rozprskne po stole."
,,Klídek bráško. Je sexy, ale ďalšieho brata si nepripíše." To už sa tak triasol, že som sa neudržal a šmaril po ňom antistresovú loptičku, ktorá sa mi váľaľa po stole. Leo bol tak pohlteným svojim vtipom, že si ani nevšimol, že som sa nahol po tú malú loptičku. Pristála mu na tvári a na môj face sa rozžiaril.

Smiech ma prešiel, hľadel som naňho a videl som v ňom toho malého chlapca, čo sa mi vkrádal do izby a snažil sa ma svojim humorom rozveseliť. Síce sme o pár rokov starší, ale stále je to rovnaké. Zvyk je železná košeľa.

,,Vždy som mal rád naše večerné rozhovory." Povedal som mu s vážnou tvárou a on sa prestal smiať. Videl som na ňom , že vie kam tým mierim a na chvíľku sa možno aj on ocitol v minulosti.
Chvíľku bol stratený vo svojom vnútri, potom pár krát mrkol a prikývol.

Chvíľu sme sa spolu este rozprávali a potom vstal na odchod. Pri dverách sa ku mne ešte otočil.
,,Mal by si čo najskôr vyriešiť Antónia, sľúbil som Stelle, že jej pomôžem."
Zaťal som zuby tak silno, že keby to bolo možné praskla by mi sánka.
,,Prisahám Bohu, že ťa raz zabijem."
,,Zaujímavé, že keď som tebe pomáhal pred pár rokmi sa pomstiť vlastnému otcovi, vtedy si bol spokojný."
,,To bolo iné. Ona je slabá a nevinná."
,,Si blázon, keď si to o nej myslíš." Otočil sa a zavrel za sebou dvere.

Zostal som opäť sám so svojimi myšlienkami a rozmýšľal som nad svojim ďaľším krokom.