Jeden z nich

34. Keď ukážeš svoju zraniteľnosť.

Ricci

Šoféroval som Leovho Astona po diaľnici smerom k starému rodičovskému domu. Neviem prečo som ju tu chcel vziať. Možno som ju ani nikam nechcel zobrať, ale nezniesol som pocit, že nastúpi sama do auta a odíde s myšlienkou, že som len obyčajný vrah.
Prečo jej potrebujem niečo dokazovať ?

Sedela schúlená na prednej sedačke. Radšej sa opierala o studené okno ako by mala byť čo i len o kúsok bližšie ku mne.
Rukou som sa natiahol k topeniu a zapol jej ohrev sedačky. Mrkla mojim smerom a malým usmevom mi poďakovala. Videl som na jej tvári ako so všetkým bojuje. Ako sa s tým čo dnes videla snaží zmieriť. Viem to, zažil som to, keď som videl prvýkrát umierať človeka násilnou smrťou. Logické myslenie sa bije s emóciami. Postupne ako sa z tela vyplaví adrenalín, príde strach. Postupne vina, že si mu nedokázal pomôcť. Snažíš sám seba presvedčiť, že to musel byť zlý človek a že si to zaslúžil. Hnev. Zúfalstvo.
,,Nepremýšľaj nad tým. Zabudni." Povedal som a celý čas som sledoval cestu.
,,Samozrejme, lebo je to tak jednoduché."
Hovorila skôr pre seba.
,,Nebol to dobrý človek, keď ti to pomôže."
Vedel som, že nepomôže, ale čo som jej mal povedať? Ani ja nie som dobrý človek a predsa tu teraz sedela so mnou v aute.
,,Prečo si ma sledovala?"
,,Neviem."
,,Stella." Výstražne som jej naznačil nech láskavo neklame.
,,Myslela som, ja, neviem načo som myslela. Možno som len chcela vedieť, čo sa deje. Celý večer si bol zamyslený. Stratený vo svojich myšlienkach a Leo mi spomenul, že dnes bol za tebou António. Potom ten vzkaz od neho. Myslela som, že ideš za ním." Hapkala zo seba.
,,Aký vzkaz?" Napol som sa a po dlhej chvíľke som sa na ňu zahliadel.
Vypleštila oči, ako by si až teraz uvedomila čo všetko povedala. Zrejme mi o tom vôbec nechcela ani povedať.
,,Pozval ma na ples."
,,Čo ďalšie tam bolo?" Nežral som jej, že to bolo všetko.
,,Chce sa so mnou porozprávať."
,,Tak to sa nestane. Rozumieš ?" Cítil som v sebe narastajúci hnev. So mnou sa môže zahrávať, ale s ňou nie.
Neprítomne prikývla. Nespustím ju z oči celý ten večer, aj keby sa potrebovala vyšťať, tak budem stáť za dverami.
Chcela protestovať, ale rozmyslela si to.
Múdre dievča.

Ako sme sa blížili k pozemku domu vracali sa mi staré spomienky. Dobré, zlé, neutrálne. Stella uprene sledovala cestu a občas sa na mňa zahliadela, väčšinou keď si myslela, že ju nevnímam.

Zastavil som pred bránou. Niekedy lesklá čierna brána bola pokrytá hrdzou.
,,Počkaj tu." Povedal som Stelle a vystúpil. Brána dávno prestala fungovať na elektrinu a preto som ju musel posunúť sám. S vŕzganím sa pomaly začala posúvať po koľajničke. 
Vrátil som sa späť za Stellou.
,,Kde to sme?" Opýtala sa ma a so značnou zvedavosťou sa začala obzerať po neudržiavanom trávniku a záhrade. Štrk pod kolesami auta pukal a sem tam  som musel spomaliť aby som nevbehol do výmoľu.
,,Kde to všetko začalo."  Nebol som tu už roky. Neznášal som to tu, ale stále som sa neprinútil toto miesto zrovnať so zemou.  Dokonca som platiť bezpečnostnú službu, aby to tu chodila kontrolovať a uchránila pred vandalmi. Nikto nemá právo to tu zničiť. Ak na to príde, budem to ja kto tu odpáli dynamit.
Prešiel som oblúkom okolo starej fontány, ktorá bola nápadom mojej matky. Soche anjela, z ktorého predtým tiekla voda už chýbali obe krídla. Čas je neúprosný a zničí každého z nás.
Zastavil som auto pred rozsiahlym dvojpodlažným domom.
,,Tu si vyrastal ?"
Prikrývol som a sledoval chátrajúci dom, ktorý ešte pred desiatimi rokmi zbudzoval luxus a prepych.
Vystúpil som a ona ma nasledovala.
Skôr než stihla položiť otázku, rovno som jej na ňu dal odpoveď. Nebolo ťažké uhádnuť, čo sa chce opýtať.
,,V tomto dome zomrela matka, Fábio. Z týchto dverí ušiel Michael a už sa nikdy nevrátil. V tomto dome som zažil peklo. Nemohol som tu žiť, ale tiež som ho nedokázal vypáliť do základov. Pripomína mi, že ľudia nemusia vždy skončiť ako to chcú iní a že aj ja mám na výber."
Stella sa priblížila ku mne a preplietla si so mnou prsty. Bolo to svojim spôsobom to najintímnejšie čo sa medzi nami stalo. Netýkalo sa to vzájomnej príťažlivosti a našej sexuality, bolo to o prepojení našich, čo ja viem, bytostí, pretože povedzme si na rovinu ja už žiadnu dušu nemám.

Pozeral som na naše spojené ruky, keď ma v tom drgla plecom.
Sladko sa na mňa usmievala a ja som zmäkkol. Prisahám Bohu, som ako taká pouličná mačka, ktorej stačí dať konzervu a už sa ti točí okolo nôh. Richard, spamätaj sa prosím ťa.
Preletel som očami na jej pery a videl som ako niečo rozpráva, ale nevnímal som čo. Dokázal som vnímať len jej vôňu, blízkosť a jej otvorené pery.
Zdvihol som naše prepletený ruky k mojim perám a tú jej som pobozkal. Hypnotizoval som ju očami a ona prerývane dýchala. Druhou rukou som jej zastrčil neposlušný vlas za ucho a prešiel jej prstom po spodnej pere.
,,Môžem ťa poprosiť o prehliadku?" Snažila sa to povedať vyrovnane, ale podľa jej zrýchleného dychania som vedel, že keby ju prehnem cez kapotu auta a stiahnem tie poondiate tepláky, nepovedala by ani pól slova, naopak vystrčila by tú svoju prdelku k môjmu vtáku.
Nebral som jej otázku na zreteľ a obtrel som sa o ňu mojou stavajúcou erekciou.
,,Ricci." Zašepkala moje meno medzi vzdychy, ktoré si podľa mňa ani neuvedomila, že vypustila z úst. Jej zelené oči ma vyzývali k tomu nech sa k nej nahnem a zmocním sa jej. Dokonca sa ku mne viacej pritlačila a mne šklblo v nohaviciach.
Už som to nedokázal ovládať a prisal sa na jej pery. Boli mäkké a teplé a jazyk, ktorý mi strčila následne do úst bol môj posledný klinec do rakvy. Podobral som jej stehná a vzal ju do náručia. Stella si obviazala nohy okolo môjho pásu a jemne sa trela o môj penis. Oprel som ju o neďaleký drevený, podporný stĺp verandy a prišpendlil ju svojou váhou k nemu. Pretiahol by som ju vonku, skoro v mínusovej teplote bez absolútnych výčitiek, keby stĺp, o ktorý som ju opieral zrazu nepraskol.
Stella vyľakane vykríkla. Ale potom sa začala smiať. Položil som ju na zem a napravil si nohavice.
,,Poď, nech to tu na nás nepadne." Ponúkol som jej ruku a ona ju priala. Vykročil som s ňou podĺž domu, ale ona sa zastavila.
,,Nepôjdeme dnu?" Váhavo sa opýtala.
Nemal som chuť ísť dnu. Všetky tie spomienky, ktoré ma tam čakali, mohli ešte počkať pár dní, mesiacov, rokov. Neponáhľal som sa, kľudne nech si tam zostanú zavreté cely život, hlavne keď budú mimo moju myseľ.

Dnes som mal v pláne vrátiť sa len k jednej. A tá ma nečakal v hlavnom dome.

Prešli sme po zadnej záhrade a ja som sa zastavil, čo spôsobilo, že aj Stella zastala a sledovala každý môj pohyb svalov na tvári.
Bol som rád, že nie je ten typ ženy, čo musí stále rozprávať.
Hruď sa mi začala dvíhať v nepravidelnom dychu. Sledoval som malý domček kúsok od lesa. Aj dnes v noci bol mesiac jasnejší ako kedykoľvek predtým.

Som späť.
Videl som na verande šestnásťročného, vystrašeného chlapca, ktorého nútia vojsť dnu.
Videl som seba v momente, keď ma zlomili.
Videl som chlapca, ktorý keď odtiaľ vyšiel nielenže mal zmaľovaný ksicht, ale stratil svoju nevinnosť.
Videl som seba ako mi po tvári tečie krv. Moja aj cudzia.
Videl som chlapca s prázdnym pohľadom, ktorému už nik nemôže pomôcť.

Alebo žeby ?