Jeden z nich

46. Keď je koniec novým začiatkom.

Stella

Keď som sa prebrala dovalilo sa ku mne celé komando lekárov a pýtali sa ma rôzne otázky. Skontrolovali ma a keď usúdili, že som ako tak v poriadku nechali ma opäť s Riccim samú.
Konečne sa usmieval.
,,Ako dlho som bola mimo?" Pamätala som si jeho dokonalú tvar v dobre padnucom čiernom obleku. Teraz mal na tvári niekoľko dňové strnisko a bol oblečený v rifliach a v čiernom tričku.
,,Tri dni."
Tri dni. Mne to prišlo ako keby neprešlo viac ako pár hodín.
,,Mrzí ma to Stella."
,,Čo konkrétne?" Zdvihla som obočie.
,,Všetko čo sa stalo."
,,To by malo, ale nemyslím tým môj terajší stav. Za to ty nemôžeš. Bola to moja hlúposť ísť za Antóniom a nemohla som dovoliť, aby sa ti kvôli mojej hlúposti niečo stalo. Bolo to inštinktívne. Ale poďme sa porozprávať o tom, že si ma od seba odohnal ako nejakú lacnú štetku, keď sme boli vo vašom starom dome."
Zahryzol si do pery.
,,Aj to ma mrzí. Snažil som sa ťa chrániť a pritom som to všetko len dojebal."
Vyzeral tak inak. Nebol nahnevaný, viditeľne sa mu odľahlo keď som sa prebrala. Možno sa len cíti byť za to všetko zodpovedný.
,,Zmeškala som môj let do Kanady."
Ostro sa na mňa zahľadel a ja som nedokázala udržať kamennú tvár.
,,Vieš dobre, že by sa aj tak nikdy nenasadla na to lietadlo."
Pomrvila som sa na posteli a cítila som mravčenie na bruchu. Odokryla som plachtu a na sebe som mala dvojdielne nemocničné šatstvo. Zdvihla som tričko a na ľavej strane brucha som mala prelepenú obväzovú náplasť.
Ricci sledoval môj pohyb. Prešla som si rukou po obväze.
,,Už to nikdy nerob, dobre ? Vystrašila si nás všetkých." Chvíľku som odmlčal a tichým hlasom dodal.
,,Bolo to peklo."
Zadívala som sa mu do tváre. Chcela som mu povedať ako sa cítim, že mi na ňom záleží ale bolo to obojstranné ? Necítil sa len vinný za to čo som spravila ?
Obaja sme boli ticho a pozerali sa na seba. Videla som, že sa mi snaží niečo povedať, ale ako keby si to zakaždým rozmyslel.
Trápne ticho prerušili dvere a vkĺzli nimi Nicol a Leo, ktorý na rukách držal Miu.

Ricci sa stiahol do úzadia a mňa po polhodine nepretžiteľných otázok rozbolela hlava.
Dverami vošiel ošetrujúci lekár a izba už bola na prasknutie.
Všetkým som mala veľmi rada, ale ich hlasy, hluk, ktorý vytvárali mi pílil uši. Okrem toho Ricciho. Ten celý čas nepovedal ani slovko.

,,Tak na dnes návštevy skončili. Stella potrebuje oddych a vás počuť aj do vedľajšej izby." Doktor ich po jednom vytlačil pred izbu. Ricci ho najprv prepaľoval pohľadom ale potom ustúpil. Venoval mi ešte jeden pohľad a odišiel.

Toľko k tomu, že sme si zas nič nepovedali. A to som mala toľko toho na srdci.

Keď sme ostali s lekárom sami, vybral z vrecka baterku a zasvietil mi do oči.
,,Videnie v poriadku? Nemáš niekedy pred očami čierne šmuhy ?"
,,Nie."
,,Bolesti hlavy? Nával horúčavy ?"
,,Všetko je v poriadku." Usmiala som sa a sledovala prenikavé svetlo.
,,Na vašom stave nie je nič v poriadku. Keď vas sem priviezli ledva vám srdce bilo. Za to doktorovi zo sanitky bilo trikrát rýchlejšie." Zasmial sa. Tak to to ma zaujíma.
Zdvihla som obočie.
,,Bol to jeho prvý deň?"
Vypol baterku a vystrel sa.
,,Pán Steall, bol tak láskavý a Mattovi povedal, že ak to neprežiješ, tak ani on. Chudák Matt, keď ťa prenechal nášmu tímu, ešte sa zopár krát prišiel na tvoj stav spýtať. Radšej som mu ani nepovedal, že ste nám na malú chvíľku odišla."
,,Odišla?"
,,Na pár sekúnd sa vám zastavilo srdce Stella." Prezeral si moju reakciu.
Mohol práve tento stav za moje vidiny ?
,,Hmm."
,,Vystrašila ste nás a aj pána Stealla. Našli sme ho za sklom sedieť na dlažbe. Všetko to videl, aj keď tam nemal čo robiť. Ale tá jeho bolesť v očiach bola hmatateľná. Nie na darmo sa hovorí, že láska je najviac viditeľná, keď sa človek bojí, že toho druhého stráca."
,,Neviem či to skôr nebol len jeho pocit viny."
,,Ver mi, viem tieto dve veci rozlíšiť." Žmurkol na mňa. Zmeral mi tlak a keď bol hotový ešte mi vymenil obväzy na bruchu. Čakala som, že to bude vyzerať horšie. Na moje prekvapenie je to malá jazva, nie vyššia ako tri centimetre.
,,Kedy ma pustíte ?"
,,Čoskoro. Všetko závisí hlavne od krvných testov a hojeniu sa rany. "
,,Ďakujem."
Len čo ošetrujúci lekár odišiel postavila som sa z postele. Rana na bruchu ma pálila, ale potrebovala som vedieť v akom som stave.
Rana na krku bola malá, ale určite tam zostane jazva. Tvár som mala výrazne bledú a vlasy suché a strapaté. Vyzerala som ako keby ma prežula krava a potom vypľula, keď zistila, že som nechutná.
Kľučka na dverách sa opáť pohla a ja som cukla od zrkadla.
,,Prečo nie si v posteli?" Ricci na mňa upieral nespokojný pohľad.
,,Neskončili návštevné hodiny?" Nadvihla som obočie.
Na moju otázku neodpovedal, len sa uškrnul. Podišiel bližšie a neposlušné vlasy mi zástrčil za ucho. Bruškom ukazováka mi prešiel po krku.
,,Nič to nie je."
Zatajila som dych.
,,Je to všetko len nie nič." Jeho hlas mi vytváral motyliky v bruchu a ja som sa nedokázala na nič iné sústrediť ako na jeho ruky na mne.
,,Potrebujem ťa v mojom živote." Zašepkal a dlaňami mi podchytil tvár.
Pozerali sme na seba a ja som vedela, že je to vzájomne.
Natiahla som sa k nemu a pobozkali ho. Nepotrebovala som vyznanie lásky. Svojim spôsobom mi povedal všetko, čo som potrebovala počuť. Nepotrebovala som od neho počuť ódy na lásku, pretože som vedela, že nie je z tých chlapov, čo by vedeli vyznať svoje city. Jazykom mi vošiel do úst a vyhľadal ten môj. Vsala som mu spodnú peru a on sa na mňa pritlačil. Pocítila som v bruchu väčší roj motýľov a zavzdychala som mu do úst. Pritlačila som sa k nemu ešte viac. Kašlala som na bolesť zo strely a vychádzala mu v ústrety.
Odtiahľa som sa od jeho pier.
,,Už nikdy ťa nenechám odísť." Zašepkal mi a pritlačil si čelo na to moje.
,,Už ma nikdy neposielaj preč." Zavrela som oči a nechala sa pohltiť jeho prítomnosťou.