Jeden z nich

30. Keď už samota prestáva byť dobrým spoločníkom.

Ricci

Prešiel som okolo Antónia a sadol si za vrch stola.
,,Čo tu robíš?" Opýtal som sa. Bez pozdravu, bez zbytočného zdržiavania, nakoľko som už dávno vedel, že tu nie je len tak, aby si vyplnil dieru v kalendári.
,,Povráva sa, že sa zdržiavaš v nebezpečnej spoločnosti. Odkedy tráviš večere v striptízových kľuboch?" Jeho vyrovnaný tón hlasu mi rozcuchal nervy.
,,Ty ma sleduješ ?" Zasmial som sa a snažil sa to mravčenie zahnať. Poslednú dobu môj pokerface bol naštrbený. Spevnil som ramená, zaboril sa pohľadom do jeho zelenomodrých očí a čakal som na jeho odpoveď.
,,Samozrejme, že nie." Zasmial sa aj ona. ,,Ale máme spoločných priateľov, tak sa to ku mne donieslo."
,,Hm." Zaujímalo ma kam tento rozhovor zaveje. Potreboval som zistiť, čo všetko sa k nemu donieslo a kto je ta krysa, ktorá sa nedožije zajtrajšieho dňa.
,,Opäť ti dám malú radu synak. Nech už plánuješ akýkoľvek krok proti mne, nezabudaj, že nemáš len ty nejaké tromfy v rukáve. Keď padnem ja, potiahnem ťa so sebou a to by som len veľmi nerád spravil."
,,Proti mne?!" Vyštekol som. ,,Tvoja zvrátená hra ma už nebaví. Ešte dnes večer si v e-maily nájde správna rada harmonogram budúcej schôdze, ktorá bude zahŕňať aj tvoje odvolanie."
,,Vlastnej rodine podrazíš nohy?" Čakal som, že bude nahnevaný alebo bude prosiť, ale on bol ešte viac arogantný a posměšnýk. Niečo mi na tom všetkom nesedelo. Nebál sa, že ho predhodim správnej rade. Venoval mi další arogantný úsmev a vedel som to. Niečo mi uniká. Potreboval som zistiť, čo to je.
,,Ak si myslíš, že ma tvoje prázdne slová vystrašia, mýliš sa António."
Zodvihol sa zo stoličky a hodil mojim smerom zalepenú obálku. Ani som si neuvedomil, že ju celý ten čas mal u seba.
Pohľadom ma ešte naposledy sprášil než dodal.
,,Vždy som veril, že spolu dokážeme veľké veci a Ricci? Ešte stále môžeme. Nehovor mi, že si zabudol ako som vždy stál po tvojom boku, ako sa ťa vždy snažil chrániť pred mojim bratom. Teraz mi musíš len veriť. Môj brat tu už nie je aby o našom osude rozhodoval. Vybudujeme v spolupráci s armencami nový monopol. Každý sa nás bude báť. Peniaze sa bude len tak sypať, vrátime lesk tejto firme. Bol si predurčený byť hlavou tejto spoločnosti, nedovoľ aby ti predsudky zabránili rásť. Nechaj to na mňa."
Jeho monológ ma vyviedol z mieri. António si vybudoval vo svojej hlave vlastný, zvrátený svet, kde je on hrdinom. Vlastnú pravdu. Celý život bol v tieni svojho brata až mu prisám bohu preskočilo.
Skúsil som to s rozumom.
,,Strýko, čo ti chýba v živote? Máš veľký dom, peniaze. Môžeš si robiť čo chceš , tak prečo tí arménci?"
,,Uznanie." Jedno jediné slovo, ktoré pustil do vzduchu povedalo všetko.
,,Prepáč, nemôžem ti dovoliť zničiť našu rodinu." Mrzelo ma to. Mal pravdu, vždy bol po mojom boku, ale čas ho zmenil. Najprv smrť mojej matky a potom jeho staršieho brata. Mama bola dobrá žena, ale otec ju zničil. Psychicky. Každým dňom to s ňou išlo dole vodou až nakoniec to prehnala s práškami a alkoholom. Či išlo o nehodu alebo zámer, nikto nevedel.
,,Je mi ľúto, ale toto nie je cesta." Pokynul som k nemu hlavou.
,,Vieš Ricci, myslel som že ty to pochopíš, vždy som ťa snažil chrániť, ale teraz mi musíš ustúpiť."
Hlavou mykol k obálke a pokračoval.
,,Nechcel som aby sa to stalo takto, ale nemôžem dovoliť,aby si mi stal v ceste ako aj Michael." António sa pobral na odchod a vo dverách sa predsa len zvrtol ku mne.
,,V sobotu ako každý rok usporiadavám ples na počesť tvojej matky a v jej mene bude nadácia opäť vyberať peniaze. Dúfam, že vieš aké je dôležité, aby ste sa tam všetci ukázali."
Nečakal na moju reakciu, nie som si sni istý, či som mal pripravenú aj nejakú reakciu. Zabuchol za sebou dvere a cez presklennú stenu som sledoval ako sa ešte zastavil u mojej ryšavej asistentky, ktorá držala Miu v náruči. Keď som videl ako sa približuje k Mii, okamžite som vstal. António jej stlačil líčko a pozrel mojim smerom. Musel vidieť ako ma jeho kontakt s Miou okamžite postavil do pozoru. Zasmial sa a už kráčal preč.

Sadol som si opäť k notebooku ale nedokázal som sa sústrediť. Tá obálka ma tak lákala a pritom som vedel, že je tam niečo, čo vidieť nechcem, ale zrejme potrebujem vedieť.
Roztrhol som obálku a otvoril zloženú A4. Na vrchu bolo moje meno. Veľké tučné písmena označovali dokument ako výsledky DNA testov. Dokument porovnával moju DNA s otcovou. V strede papiere bolo hrubou kurzívou napísané negatívne. Podľa tohto papiera Fábio nebol mojim otcom.

Musel to byť podvrh. Nikoho by nenapadlo tvrdiť, že vo mne neprúdi Steallová krv. Črty tváre, farba pokožky, rovnaké modré oči ako mal Michael a matka. Ibaže, to nemôže byť pravda. Všetko však do seba krásne zapadalo. Antóniová náklonnosť k matke, ten zvrat v jeho postoji k Fábiovi, ochranárske pudy voči mne.
Kurva.
Mohla to byť pravda?
Pozeral som na čierne písmena, ktoré kontrastovali s bielym papierom.
Ak je to tak, vedel to celý môj život a rozhodol sa mi to vmetnúť do ksichtu až keď si ma potreboval ukočírovať ?
Bolo mi jasné, že ak by táto informácia prenikla na verejnosť, správna rada napadne môj nárok na podiel vo firme a tým sám seba vyšachujem z poradia.
Ale stále tu bola možnosť, že je to všetko len podvrh.
Veril som tomu ?
Mohol som si to nahovárať, ale všetko nasvedčovalo predsa len tomu, že som Antóniove dieťa.
Celé dopoludnie som bol mimo realitu. Vo vlastnej hlave som si predstavoval rôzne scenáre. Študoval som všetky reakcie a dôsledky toho ako sa rozhodnem konať. Vedel som, že na najbližšej schôdze radu nepožiadam o odvolanie Antónia. Musím ho udržať v domnienke, že ma drží v šachu a určite sa zúčastniť toho plesu.

Rozhodol som sa, že najprv oslovím špecialistu a požiadam o nový rozbor. Len pre istotu.
Kľudne to mohol byť len jeho ťah. Či?

Prešlo len pár hodín a ja som sa cítil akoby som mal za sebou dvanástku.
Nevedel som sa rozhodnúť, či ma štve, že mi to nikdy nepovedal, alebo to, že si to šetril na správny moment.

Na obed som zobral Miu do kantíny a pokúsil sa do nej dostať špenátové cestoviny. Poučený z rána som jej okolo krku zaviazal utierku. Všetci zamestnanci na nás pozerali, ale mne to nejako neprekážalo.
Kým sme jedli, prešiel som v mobile všetky správy a zastavil sa u tej od Stelly.

Stella: Ako to zvládate ?

Poslal som jej fotku Mii, ako jej trčia z úst zelené špagety.

Stella: 🤢

Ja: Ty to aspoň nevidíš v priamom prenose. Všetci nás sledujú, čakám kedy niekto z nich zavolá políciu, že som uniesol dieťa.

Stella: Neboj sa, občas ťa prídeme pozrieť do väzenia. ;)

Ja: Ja ťa prídem pozrieť večer do tvojej postele a ty budeš opäť kričať moje meno.

Ani som si neuvedomil, že to je to čo potrebujem, kým som jej to nenapísal. Po veľmi dlhom čase som zase cítil, že potrebujem vedľa seba prítomnosť iného človeka. Konkrétne prítomnosť jednej osoby.