Jeden z nich

45. Keď je ona jedinou odpoveďou na všetko.

Ricci

Nikomu neprajem tú bolesť, ktorú práve cítim.

Telom mi mykne zakaždým, keď sa mi do uší dostane náboj zo  stroja, ktorý sa jej snaží vrátiť pulz.

V pozadí počujem hlasy zo sály. Tiché, dlhé pipanie zrazu konečne vystrieda stabilné pipanie. Zdvihnem hlavu ku sklenému oknu. Displej stroja ukazuje pravidelný pulz. Lekár odložil prístroj a jeho oči sa stretli s mojimi. Kývol mi hlavou na znak, že už je to v poriadku. Aspoň som si to myslel.
Následne niečo povedal sestre, ktorá sa okamžite pozrela mojim smerom. Jej telo sa pohlo za mnou.
,,Tu nemôžete byť, pán Steall."
,,Bude..." Chcel som povedať žiť, ale nemohol som. ,,Už je to?" Hľadal som správne slová.
,,Je stabilizovaná, ale teraz už je to všetko na nej. Jej telo musí bojovať."
Prikývol som.
,,Krvácate." Poznamenala.
Pohľadom som vyhľadal miesto, na ktoré pozerala.
Pod sakom mi trčal červený fľak, ktorý mi vsala biela košeľa.
,,Už to tak vyzerá." Sucho som odvetil. Vôbec mi na tom nezáležalo.
,,Kedy sa preberie?"
,,Určite to bude ešte chvíľu trvať. Poďte som mnou pozrieme sa na vašu hruď."
Nasmerovala mojim smerom ruku a pomohla mi sa postaviť.

Bez slova som ju nasledoval a pri dverách som ešte posledný krát pozrel na Stellu a stroje, ktoré ukazovali, že jej srdce pravidelne bije.

Sestrička ma vzala do ordinácie. Vyzliekol som si sako a rozopol košeľu.
Sestrička si nasadila latexové rukavice a odlepila mi náplasť z hrudníka.
,,Kde vám to preboha takto zašili?" Zhrozenie v jej očiach bolo zreteľne.
,,To je dlhý príbeh." Spomenul som si na Lea, ako sústredene prepichuje ihlou moju kožu a saje svoju spodnú peru do úst. Kútiky pier sa mi nadvihli.
,,Určite je ale veľmi zaujímavý." Zdvihla obočie a začala s čistením rany.
,,Infekciu tam nemáte. Zašijem vám to a o týždeň prídete na vybratie stehov, rozumiete?"
,,Rozkaz madam."
Nadvihla jedno obočie.
,,Ďakujem."

Keď bola hotová odišiel som do čakárni.
Posadil som sa na stoličku a čakal. Neviem koľko hodín prešlo, keď som počul kroky, ktoré smerovali ku mne.
Bol to Leo s Nicol.

,,Ako je na tom?" Opýtal sa ma. Nedokázal som o tom hovoriť. Tá bolesť, ten strach, tá frustrácia, tie pocity, ktoré som cítil boli nekonečné.
Pozrel som jeho smerom a asi môj pohľad hovoril za všetko. Nahol sa ku mne a objal ma.
,,Nemôžeš za to. Bolo to jej rozhodnutie."
,,Nemala tam byť. Mal som ísť za ňou a priviazať ju hoci ku stoličke, ale nemal som ju nechať samu."
,,Už to nedokážeme vrátiť späť, musíme len dúfať, že bude všetko v poriadku."

Pozrel som na Nicol, ktorá mala slzy na krajíčku.
,,Mrzí ma to." Povedal som jej smerom. Len prikývla.
,,Choď domov. Daj si sprchu a prezleč sa. My tu zostaneme."
,,Nejdem nikam." Sadol som si naspäť na stoličku.
Leo len pokrútil hlavou.
,,Prinesiem nám kávu." Keď sa otočil na odchod zastavila ho Nicol.
,,Pôjdem ja, nedokážem tu len tak sedieť."

,,Videl si Antónia?" Opýtal som sa ho. Potreboval som rozmýšľať nad niečím iným, lebo zošaliem.
,,Spakoval si veci a odišiel. Neprekvapilo by ma, keby už bol dávno v inej krajine."
,,Mne sa neskryje. Zaplatí za všetko." Dlžil som to Stelle.
,,Takže." Začal Leo a ja som vedel kam jeho otázka bude smerovať. ,,Nie sme ani poloviční bratia?" Vyhľadal ma pohľadom a vyzeral ako ranené šteňa.
Rozosmiala ma to.
,,Rodinu neurčuje rovnaká krv."
,,Myslíš, že to Fábio vedel? Že nie si jeho syn?"
,,Nemyslím si to. Keby vedel, že jeho žena spala s jeho bratom zabil by jeho alebo ju." Pokrčil som plecami.
,,Skôr oboch." Zasmial sa Leo. ,,Takže vlastne som jeho jediný potomok." Zamyslel sa Leo.
,,Povedal by si mi to niekedy aj sám od seba?" Pokračoval.
,,Zmenilo by to niečo medzi nami?" Na jeho otázku som odpovedal otázkou, nakoľko som to netušil.
,,Nie."
,,Pozri sa Leo, si môj brat, teda teraz už len bratranec." Horko som sa zasmial. ,,Ale pre mňa sa nič nemení, stále si to najlepšie, čo v rodine mám. Aj keď si občas poriadna osina v zadku."
,,Milé od teba, ale chápem tu pointu."
Otočil som sa celým telom k nemu a prezeral si ho. Za tento krátky čas strašne dospel.
,,Spoločnosť je tvoja. Je to tvoje dedičstvo a máš naňho úplne právo."
Leo sa zdvihol zo stoličky a neprirodzene sa začal prechádzať hore dole po chodbe.
Nakoniec sa zastavil.
,,Nechcem ju. Som dieťa slobody a vieš dobre, že nikdy nebudem tak dokonalá kancelárska krysa ako ty."
,,Musíš raz dospieť Leonardo."
,,Nie nutne." Šibalsky na mňa žmurkol.
,,Porozprávame sa o tom neskôr."