Jeden z nich

13. Keď som mal po dlhej dobe opäť strach.

Ricci

Stal som na chodbe opretý o stenu a čakal kým Stelle urobia všetky vyšetrenia. Keď som sa dozvedel, že Harington zomrel konfrontoval som strýka. Stále sa mi nechcelo veriť, že by bol niečoho takého schopný. Tvrdil mi, že s tým nemá nič spoločne ale neveril som mu. Cely život som si myslel, že je iný ako otec ale ukázalo sa, že si boli viac podobní ako som si dokázal pripustiť.
Snažil som sa dovolať Stelle, ale nedvíhala mi. Vedel som, že im kúpila letenky do Phoenixu, čo ma vytočilo do nepríčetnosti, ale momentálne som potreboval vedieť, že sú obe v poriadku. Keď som si na biele tričko obliekal čierny kabát vyrušilo ma zaklopanie na vchodové dvere. Rýchlo som sa k ním presunul a zistil som, že na prahu stoja dvaja uniformovaní policajti.
Zavolali si aj Lea a ich vypočúvanie trvalo cez hodinu. Popritom som písal správy Stelle, sle na žiadnu z nich neodpovedala. Tá ženská ma v jednom kuse vytáčala. Keď som zistil , že sa policajtov tak skoro nezbavím poslal som k nej ochranku.
Pýtali sa nás na osobne veci Haringtona a na jeho mobil, ktorý našli rozbitý. Ich ľudom sa ho podarilo rozobrať a zistili , že posledné číslo, ktoré vytočil bolo Stelline. Nedokázal som zastaviť rozum, šrotovalo mi v ňom. Nevedel som prečo jej volal, nevedel som, čo mohlo byť v Michaelovej poslednej vôli tak dôležité, že memohla byť zverejnená. Ta nevedomosť ma zabíjala.

Každú hodinu som kontroloval mobil, či mi prišla správa od jej ochranky, ktorá ju strážila pred barakom.

Sedel som s Leom v kancelárii a rozpytvaval sa vo všetkom, čo sa za posledné dni stalo. Strýko sa mi pokúšal volať, ale nedvíhal som. Potrebovali sme plán.

Tesne pred deviatou hodinou večer som zistil, že bezpečnostná ochranka sa mi už hodinu a pol neozvala. Vytočil som ich číslo a niekto mi nezdvihol. Vyskočil som zo stoličky, zhrabol kluce a zbraň zo zásuvky. Leo sa tiež postavil a kráčal mi v pätách.
,,Zavolám posily." Povedal Leo. Prikyvol som a naštartoval.
Keď sme prišli k jej bytu, auto ochranky bolo stále pod jej oknom. Nazrel som do auta a videl dve nevládne tela na predných sedačkách. Vyštartoval som do bytu. Dvere boli rozrazené a z vnútra sa ozývali hlasy. Ďalšie okamžiky sa mi zliali do jedného, videl som ako Leo vyštartoval po jednom chlapovi v obývačke, ako spolu zápasia, následne ho Leo prehodil cez plece a chlap dopadol na sklenený stolík, ktorý svojou váhou rozbil. Leo ho chytil pod krkom a zlomil mu väz. Zo sledovania diania ma zobudil detský výkrik a rozbehol som sa za ním. Videl som muža ako drží Stellu za krk vo vzduchu a ako s ňou naraz hodil cez pol miestnosti. Zmazal som vzdialenosť medzi nami a pravú ruku som mu vrazil do sánky. Zo sustrednia ma vyrušil detský plač, čo stačilo na to aby mi ten chlap úder vrátil. Pomasiroval som si sánku a uštedril mu kopanec do hrude. Chvíľu sme spolu zápasili než som si všimol trčiaci nôž z jeho ramena. Šikovné dievča. Obratne som vytiahol nôž a vrázil mu ho do krku. Za pár sekúnd už jeho nevládne telo ležalo na podlahe. Do izby sa vrútil Leo.
,,Čo to do pekla?"
,,Zober Miu k nám domov. Nespúšťaj ju z oči."
To som sa už napriahol za Stellou a vzal ju do náruče.
,,Ja idem do nemocnice."

,,Pán Steall, ste v poriadku?"
Z myšlienok ma vytrhol hlas doktora.  ,,Áno samozrejme, ako je slečna Alissonovej,"
,,Je v poriadku, nemal by som však s vami zdieľať jej zdravotný stav."
,,Vyserte sa na tieto sračky,  viete kto som a čo dokážem, takže ma ušetrite týchto pičovín a okamžite mi povedzte ako je na tom." Už som zas penil.
,,Ako som povedal, je v poriadku, jej stav je stabilizovaný. Utrpela tržné rany od skla, niektoré sme museli zašiť. Roetgen neukázal nič zlomené a CTčko neukázalo žiadne vnútorne krvácanie ani poškodenie mozgu. Prekonala slabší otras mozgu, takže si ju tu na noc necháme.
,,Preložte ju na súkromne oddelenie. Už je pri vedomý?"
,,Bola na pár minút, potom dostala lieky na spanie, nemala by sa do rána prebrať."
,,Fajn. Zostanem tu s ňou. Nikoho okrem personálu nechcem vidieť u jej dverí. Rozumiete ?"
,,Áno pane."
Pošúchal som si dvojdňové strnisko a počkal kým ju prevezú. Napísal som Leovi či je doma všetko ok. Poslal mi fotku, na ktorej sa usmieva ako slniečko na hnoj a v náruči mu spí Mia. Vyzerá to tak, že má Leo nové dievča. So smiechom som uspal telefón a usadil sa v Stellinej nemocničnej izbe. Na rukách mala malé rezné rany a na čele jednu väčšiu- zašitú, popri ktorej mala na modro sfarbenú kožu. Pomaly sa jej dvíhal a zas klesal hrudník. Sadol som si vedľa nej do kresla a naďalej ju sledoval. Aj v spánku a dotlčená vyzerala nádherne. Husté hnedé vlasy s blond prelivom mala prehodené cez jedno plece. Pokožku mala ako porcelanová bábika a pery jemne pootvorené. Mal som sto chutí jej tie pery vsať mojimi, ale neliboval som v oblapávani žien, ktoré sú v bezvedomí.
Mobil mi zavybroval a zobrazilo sa tam meno Caroline. Hovor som poslal do okazovky. On toho rána, čo mi nechala červený pozdrav na košeli som ju nevidel.

V izbe sa zastavila sestrička, aby skontrolovala Stellu.
Keď všetko skontrolovala cítil som jej pohľad na mne. Pozrel som sa jej smerom a ona sa začervenala. Zdvihol som obočie na znak otázky.
,,Vy ste brat pána doktora Stealla že ?"
Stiahol som obočie a pery zaťal do malej tenkej čiarky.
,,Poznali ste ho?" Na otázku otázkou aké galantne Richard.
,,Áno pracovala som s ním tu v nemocnici, aj so Stellou. Je mi ľúto vašej straty." Dodala.
Čo jej mám na to povedať ?
,,Dík." Nič inteligentnejsieho ma nenapadlo.
Len prikývla a vydala sa na odchod. V tom ma niečo napadlo.
,,Počkajte, ako dobre ste ho poznali?"
Zastavila sa.
,,Vášho brata? S doktorom som mala pár smien, neboli sme si blízky, keď sa pýtate na to."
,,Vôbec som to tak nemyslel."
,,O svojej rodine nikdy nerozprával, bol láskavý a priateľsky, ale veľmi tichý. Nikoho si k sebe veľmi nepúšťal, ak nepočítam Stellu. Tá tu pracovala popri škole a potom ako sa prevalil zdravotný stav pána Stealla najal si ju ako osobnú ošetrovateľku a od vtedy som ju nevidela." Pokrčila ramenom a opäť sa vydala na odchod.
,,Ako sa voláte ?"
,,Elena. Pozdravujte odo mňa Stellu pán Steall." Prikývol som.
Ešte sa naposledy vo dverách otočila a spočinula na mne pohľadom.
,,Pánovi doktorovi sa musela veľmi páčiť, keď sa postaral o to aby ju sem prijali ešte popri škole."
S týmito slovami odišla a mňa nechala ešte s väčším množstvom otázok ako pred jej príchodom.