Jeden z nich

32. Keď chceš, ale nemôžeš.

Stella

Jeho ruka sa odrazu stiahla a pohľadom zablúdil ku vchodovým dverám. Ani som si neuvedomila, že niekto prišiel. Richard sa zamračil a odstúpil odo mňa. Až keď sa vzdialil z mojej osobnej zóny, započula som z chodby známe hlasy.
Leo a Nicol. Konečne sa vrátila zo služobnej cesty. Poprosila som Lea či by ju mohol vyzdvihnúť na letisku. Tak veľmi mi chýbala. Rozbehla som sa do chodby a skôr ako stihla niečo povedať, hodila som sa jej do rúk. Ricci sa zastavil a v tichosti nás sledoval.
,,Ahoj kočka." Prihovorila sa mi so smiechom, kým som ju mačkala v objatí.
,,Tak rada ťa konečne vidím."
,,Áno, áno. Kde je moje zlatíčko?"
,,Ty jedna, aj ja som tu." Urazene som zagánila.
,,Mia je v kuchyni." Ozval sa za mnou Ricci a ja som si až teraz všimla, že obidvaja bratia na nás doteraz v tichosti hľadeli.
Nicol ma obišla a podišla k Riccimu. Okato si ho od hlavy k päte prezerala. Asi to už trvalo veľmi dlho, lebo som Ricciho videla ako zdvihol obočie.
,,Takže toto je náš mrzutý brat. Teší ma ja som Nicol a zostanem u vás pár dni."
Ricci ma sprášil pohľadom a fakt vyzeral mrzuto. Často.
,,A ty musíš byť tá večne vyrehotaná ženská, ktorú stále počuť na cely dom, keď spolu voláte." Odcedil jej.
,,Presne tak." Nahla k nemu ruku a on jej s ňou chcel potriasť, ale to už sa k nemu nahla a niečo mu do ucha zašepkala. Z jeho mrazivého pohľadu bolo zrejme, že to nič príjemné nebolo, ale napokom sa aj on k nej nahol a niečo jej v tichosti povedal. Haló aj ja som tu a som zvedavá.
Nicol sa zasmiala. ,,Tento sa mi páči." Otočila sa na päte a smerovala do kuchyne za Miou.
,,Hej, a čo ja?" Naoko urazené položil otázku Leo.
Ona sa na chvíľku v ceste zastavila a pozrela jeho smerom.
,,Ty si až moc sladký na mňa blondiačik." Mrkla naňho a dala sa opäť na odchod.
,,Sladkosť sa preceňuje miláčik." Zavrčal jej Leo a už ju nasledoval do kuchyne. Po ceste mi stihol vlepiť pusu na čelo a mrknúť na mňa. Hajzlík. Iskričky v jeho očiach mi napovedali, že si našiel nový objekt jeho záujmu. Chudák Nicol.
Keď už boli z dohľadu preskenovala som Ricciho. Pozeral na knižnicu a bolo vidieť, ako nad niečím premýšľa. Na čele sa mu objavila vráska a jeho telo bolo stuhnuté.
,,Niečo sa stalo?" Opýtala som sa ho.
Konečne sa na mňa pozrel.
,,Nič s čím by sa mala tvoja hlávka zaťažovať."
Neverila som mu, ale nebola som tu od toho aby som sa starala.

Cely večer bol Ricci divný, uzavretý do seba. Do spoločnej konverzácie sa ani nezapájal dokým otázka nebola priamo smerovaná naňho. Leo obháňal Nicol a jej sa ta pozornosť značne páčila. Nežrala som jej, že sa jej nepáči. Však to ešte preberieme.

Neskôr večer, keď sa Ricci zavrel s bratom v jeho kancelárií, naskytla sa nám konečne príležitosť v kľude sa porozprávať. Zasvietila som ju do všetkého, čo zameškala pri pohári vína, možno dvoch.
,,Takže oni si ťa tu nechali aj keď si im tú celú dobu klamala." Konštatovala. Nebola to otázka.
,,Nó."
,,Musí sa mu veľmi páčiť ako mu vyskacuješ na vtáku."
,,Nicol?!" Drbla som ju do ramena.
,,Čo? Netvár sa, že to nerobíš. A ešte s úsmevom na tvári. Och Richard ešte, och och hlbšie."
Už sme sa smiali na celú izbu. Chýbal mi jej nekonvečný humor.
,,Aká bola cesta z letiska?" Rýpla som si do nej.
,,Hah, blonďáčik celú cestu napínal svaly a vystavoval sa ako čivauva na výstave."
,,A tebe sa to určite páčilo."
,,Nemôžem vyvrátiť ani potvrdiť."
Chvíľku sme sa ešte rozprávali a pohľadom som zaletela a zrolovala e-mailovú schránku. Sánka mi padla a telo stuhlo. V schránke ma čakal mail od samotného Antónia. Bola to pozvánka na nejaký nadačný ples.

Slečna Alissonová,

srdečne Vás pozývam na ples, ktorý je spomienkou na našu drahú Marínu a zároveň ako pripomienka jej nezišného srdca. Nadáciu Marína založila na sklonku života a jej odkaz stále udržiavame pri živote.

Prešla som očami nižšie a okrem pozvánky som si tam našla odkaz od samotného kráľa pekla.

Rád by som sa s Vami osobne porozprával. Budem Vás čakať v mojej kancelárii o jedenástej večer.
Príďte sama a nikomu z bratov o našom stretnutí nehovorte - pre Vaše dobro.

S pozdravom António Steall

Bastard, to mala byť výhražka? Čo odo mňa chce? Zabiť ma ako mojich rodičov, alebo pána Haringtona? Vystrašiť ma?
Nech som akokoľvek pozerala na jeho slová a v hlave sa utvrdzovala v tom, že tam nepôjdem, už teraz som vedela, že pôjdem. Je to jedinečná šanca ako zistiť niečo viac. Možno by som sa mohla počas večierku vytratiť a ak budem mať šťastie, prehliadať mu kanceláriu. Poznala som takých ako je on a je veľká pravdepodobnosť, že ak má čo skrývať bude to mať schované doma.
To znelo ako plán.

,,Nechceš mi robiť doprovod na plese?" Opýtala som sa Nicol.
,,Samozrejme. Ale vieš čo to znamená,že?"
,,Že pôjdeme na ples ?"
Prevrátila oči a pomaly artikulovala.
,,NÁ-KU-PY."
,,Jeden obchod. Len jeden. Nech ťa ani nenapadne ma ťahať po všetkých tých obchodoch ako minule."
Zastonala.
,,Ty si hrozná." 
Nemala som nič proti nákupom, ale radšej som ho praktikovala v pohodlí domova, za notebookom a s pohárov vína v jednej ruke. Za to Nicol sa vyžívala v behaní z jedného obchodu do druhého, robila si rešerš a potom sa do nich ešte aspoň trikrát vrátila. Neskončila ani vtedy, keď som už na plné pľúca kričala, že mám pľuzgiere na päte. Hrozná ženská.

Dohodli sme sa, že zajtra po práci vybehneme do salónu, kde majú spoločenské šaty, ale už teraz som vedela, že len jeden to nebude. Som slabá a nemám pud sebazáchovy, nadávala som si, ale z druhej strany som bola rada, že spolu budeme tráviť nejaký ten čas len my dve.

Náš vínový dýchanok sme rozpustili okolo desiatej večer a každá sa pobrala do svojej izby.  Nicol obsadila prvú hosťovskú izbu na začiatku dlhej chodby a ja som sa pokračovala smerom dozadu k tej mojej. Prešla som okolo Ricciho kancelárii, kde bolo spod dverí vidieť, že sa ešte svieti.
Spoza dverí sa ozýval ako inak jeho nasratý tón. Predpokladala som, že s niekým musí telefonovať, lebo iný hlas ako jeho som nepočula. Mala by som odísť, pokračovať do izby ako rozumná žena. Ešte šťastie, že som od nej mala ďaleko.
Potichu som sa priblížila k dverám a načúvala.
,,Kedy to bolo?" Vyštekol.
Ticho.
,,Kto všetko bol v prístave?"
Ticho.
,,Kurva. Vymyká sa nám to z rúk."
Nastalo ďalšie ticho.
,,Nezabujem ho, je to rodina."
Nasledovala ďalšia odmlka a ja som si v hlave uvedomovala, že musí hovoriť o Antóniovi.
,,Ten posratý hajzel ma drží v šachu. Nemôžem ho momentálne odvolať."
Ďalšie ticho.
,,Zistil si kto je tá krysa, čo mu donášala?"
Ticho.
,,Je v prístave?"
Znova dlhšie odmlka. Prečo nemôže používať reproduktor?
,,Tak kde?" Jeho hlas bol tvrdý a pekelne naštvaný.
,,Ulica Hogum Bay 38?
Ticho.
,,Viem kde to je. Vyrážam." 
Do riti. Rýchlo som sa odlepila od dverí a utekala za roh. Ricci vyšiel z kancelárie a buchol dverami. Jeho dlhé kroky sa vzdialovali a mne malý hlások našepkával, aby som nerobila blbosti a pokračovala do izby. Žiaľ, už som otvárala dvere na garáži, vzala prvý kľúč, ktorý som našla visieť na nástenke a ťukala kľúčom, aby som zistila, ktoré auto odomkne. V duchu som sa modlila nech to nie je to žlté Porsche, ktoré by aj v tme svietilo ako päsť na oko. Našťastie sa odomkol starší tmavomodrý Aston Martin, ktorý bol na sledovačku ako stvorený aj keď mi asi päť minút trvalo, kým som zistila ako funguje prevodovka.
Vyrazila som po asfaltke a bolo rozhodnuté.
Nancy Drew zasahuje.