Jeden z nich

10. Keď sa musíš pravde postaviť čelom.

Ricci

Zostali sme stáť na chodbe a mne padla sánka. Cítil som číre zúfalstvo a hnev vo mne bublal. Posledný čas ani iný pocit nepoznám. Rukami som sa snažil nahmatať lem košele, ale akokoľvek som sa snažil, nevidel som nič.
,,Máš to tam bratku." Zasmial sa Leo  na plné hrdlo a natiahol ku mne ruku s cieľom ukázať  mi ten sporostý fľak.
,,Neskús sa ma dotknúť ty zmrd." Zavrčal som a strelil mu po ruke. Ruky zdvihol do náznaku, že sa vzdáva a pokračoval v smiechu. Parchant jeden.

,,Musel ísť za ňou, že? Péro by ti asi odpadlo, keby si ma aspoň raz v živote poslúchol." Mal som toho dosť. Všetko sa na mňa kopilo. Každú chvíľku mi volal strýko s rôznymi plánmi ako vyšachovať Stellu. Ale ja som ju vlastne odstrihnúť nechcel. Bola matkou mojej netere a chcel som aby boli so mnou. Neznášal som ju, ale aj tak by som ju nikdy neposlal preč. Nedokážem to vysvetliť. Nikdy som nechcel vlastné deti, rodinu. Vedel som, že nikdy nebudem otec roka, ale akonáhle tu bola Francisca, niečo sa zmenilo. Chcel som aby poznala svoju rodinu, nech si Michael vybudoval akúkoľvek predstavu o fungovaní našej famílie, dnes to už tak nie je. Nedovolím to. Bude mať čo potrebuje. Bude šťastná a dospeje v úspešnú ženu. To že je k nej pribalená aj matka musím prekusnosť. Jedno som jej však musel nechať, tá jej krásna tvárička a oči plné života ma nenechali chladným, čo ma  v konečnom dôsledku len vytáčalo. Videl som, že Miu bezdpodmienečne miluje a to muselo stačiť. Budem ju tolerovať, ale musím si držať odstup. Jej telo ma priťahuje viac, ako by som si bol ochotný priznať a podľa všetkého aj Leo na ňu reaguje.

,,Aj by som sa opýtal, či sa ideš so mnou zoznámiť s našou neterkou, ale bol si plne zaneprázdnený búšením do Claudii." Zatrilkoval Leo a ja som zacítil neuveriteľnú túžbu mu napraviť fasádu.

Dlho sme len stáli a rozmýšľali. Nedočkal som sa odpovede na moju otázku, ale nepotreboval som to. Vedel som aký je keď vidí krásne, čerstvé mäso.

Pokrútil som nad ním hlavou, zprášíl ho pohľadom a vydal sa na odchod. Za sebou som počul jeho kroky. Ignoroval som ho.
Stále ma prenasledoval až pokým som neprišiel k svojmu autu.
,,Čo chceš Leo?" Otočil som sa za ním.
,,Nemám tu auto, musíš ma zobrať k Michaelovmu bytu."
,,Choď autobusom." 
Nastúpil som do auta a pohol sa.

Po pár metroch som pretočil oči a zastavil. Počkal som kým si nastúpi a vyrazil som k Michaelovmu bytu. Premávka bola plynulá. Sledoval som ľudí, ktorí kráčali po chodníkoch, stromy popri ceste, proste na hocičo, aby som nerozbil hubu spolucestujúcemu. Ten celú cestu nezavrel klapačku, rozprával o Mii, ako sa spolu hrali a ja som sa tváril ako ma to vôbec nezaujíma a pritom , pritom som hltal každé jeho slovo a závidel mu čas strávený s ňou.
,,Je vlastne celkom fajn." Ozval sa.
Napriamil som sa. Ako veľmi som o nej nechcel hovoriť.
,,Myslíš Franciscu?"
,,Ona je priam úžasná, myslel som Stellu." Vedel som o kom hovorí, ale ja som ju nemohol brať ako fajn, nechcel som byť s ňou kamarát. Nechcel som na ňu myslieť, nechcel som ju vidieť a rozhodne som ju nechcel mať u nás doma. V mysli som si opakoval, že je len daňou, ktorú musím zaplatiť, aby mi som vedel Francis ochranniť pred svetom, ktorý na ňu čaká tam vonku.
,,Ako si to zistil, stihol si jej napchať penis do hrdla?"
,,Braček, jediný, kto jej niečo chce do úst pchať si ty."
Nádych, výdych, nechceš predsa pochovať ďalšieho brata, i keď nevlastný, ale to sa asi tiež počíta.
Keď som neodpovedal, pokračoval.
,,Videl som ako sa na ňu pozeráš, ako ju prepaluješ pohľadom. Drži ťa na uzde len úcta k bratovi. Vďaka Bohu ja taký problém nemám. A nemal by si mať ani ty. Vysral sa na teba rovnako ako aj na mňa, len s tým rozdielom, že ty si si kvôli tomu musel prejsť horšími sračkami."

Zastavil som na obrubníku a počkal kým nastúpi do svojho autá a odíde. Nemohol som mu to mať za zlé, hovoril len to čo je evidentné a to sa muselo zmeniť.

Ricci, sedemnásť rokov

Stál som v chate za pozemkom rodinného sídla. Spln mesiaca jemne osvetľoval chatu, do ktorej pred pol hodinou vošiel otec.
,,Všetko bude v poriadku, keď ťa otec zavolá dnu, spravíš všetko čo po tebe bude chcieť. Nepovieš nič, len prikývneš, rozumieš ma?" Počul som hlas strýka vedľa mňa."
Len som prikyvol.
,,Všetci v našej rodine si s tým musia prejsť. Teraz je rada na tebe."
Opäť som prikyvol a zahľadeľ sa na čistinku pred lesom.

Už sú to tri mesiace čo Michael odišiel. V tú noc som sedel na schodoch pri vchodových dverách a v tichosti som počúval hádku medzi ním a otcom. Otec naňho kričal, že ak odíde už sa nemá vracať, že nie je hodný niesť naše meno a je len hanbou našej rodiny. Matka v kúte izby plakala, ale otcovi nikdy neoponovala. Následne ich hádka prešla do šeptania a ja som nemal možnosť počuť, čo mu Michael hovorí. Otec tiež zmlkol. Počul som len mamine vzlyky odrážať sa od stien obývačky. Nakoniec Michael vyletel z izby a hnal sa k dverám.
,,Nechoď." Zašepkal som.
Jeho pohľad zaletel k schodom a vtedy si ma všimol. Chvíľku na mňa pozeral, videl som ako otvára a zas zatvára ústa, ale nakoniec nič nepovedal, urobil krok do tmavej noci a už sa nikdy do tohto domu nevrátil.

V tom mi niekto trhal rukou a vrátil ma späť do prítomnosti. Bol to otec, ktorý už musel vyjsť z chatky. Ponorený do svojich myšlienok som vôbec nepostrehol kedy sa vrátil. Ruku mi pustil a ukázal smerom k dverám. V tichosti som kráčal po drevenej verande a každý schod podo mnou zaškrípal. Otcove ťažké kroky som počul za sebou. Chata nebola veľká, tvorila ju otvorené miestnosť, ktorá slúžila ako obývačka aj kuchyňa v rohu miestnosti boli umiestnené úzke schodisko, ktoré viedlo do podkrovia. Očami som preletel po izbe a pred krbom bola postavená stolička a na nej sedela osoba mne chrbtom. Poza chrbát mi prešiel strýko a osobu na tej stoličke pretočil čelom ku mne. Sedel na nej chlap v stredných rokoch a z nosa a pier mu razila krk. Pohľadom som prešiel na otcove ruky a videl som na nich zaschnutú krv a rozbité hánky. Telo mi stuhlo a vypovedala službu. Tep sa mi zrýchlil. Z tých všetkých večerných rozpráv, ktoré som vždy nenapadne počúval za jeho dverami som už zistil, že jeho podnikanie nie je ani z ďaleka čestné.

Na chvíľu sa odo mňa vzdialil a keď sa vrátil vtisol mi do ruky zbraň.
,,Byť chlapom v tejto rodine znamená, že sa postaráš o to aby ťa všetci rešpektovali a tu ná Marco zabudol, že okrádať našu rodinu sa nevypláca." Hovoril drsným hlasom otec.
,,Prosím pane, mám rodinu, o ktorú sa musím postarať. Prosím, odpustite mi." Chlap na stoličke už plakal.
Otec ma potiahol za rukáv bundy a pritisol mi ruku tak aby som mieril na hlavu toho chlapa.
,,Dokáž, že si toho hoden a raz budeš hlavou tejto rodiny."
Chlap ďalej kňúčal a nariekal.
Nemohol som to spraviť. Nedokázal som niekomu vziať život. Pokrútil som hlavou a odtiahol zbraň z mužovho čela. V tom mi zarinčalo v uchu a cítil som ako mi otcova ruka uštedrila poriadnu facku. Z kútika pier mi tiekla teplá tekutina, ktorú som si chrbtom ruky utrel. Otec spozná nohavíc vytiahol svoj revolver a priložil mi ho k spánku.
,,Nevychoval som padavky. Teraz sa rozhodni buď ty, alebo on." Z jeho hlasu ma mrazilo.

Zavrel som oči a čakal. Keď som pri mojom pravom ucho počul odistenie zbrane, stlačil som spúšť.
,,Výborne synak." Zložil zbraň a potľapkal ma po pleci. ,,Aspoň jeden z vás sa vydaril.""

Stratená slza sa mi skotuľala po líci a ja som v ten večer pochopil, prečo Michael zdrhol. Zabil som človeka. Zabil som niekoho na koho doma čakala rodina. Zabil som ho a v ten večer to nebolo naposledy, čo som vyriekol ortieľ smrti.