Jeden z nich

3. Keď bol svet menej komplikovaný.

Stella

Do Michaelovho bytu som prišla niekedy po piatej. Vytiahla som kľúče od bytu a v tom som sa spomalila. Dnešný deň bol nočnou morou. Pomaly som sa nadýchla a vydýchla. Kedy sa môj život tak skomplikoval? Oprela som si hlavu o dvere a telom mi prešla triaška. Spomenula som si ako som prvýkrát prechadazala týmito dverami, keď má doktor Steel pozval k nemu domov. Deň predtým som s ním mala jednu z mnohých nočných služieb v nemocnici. V ten večer som bola strašne unavená, nakoľko som popri práci v nemocnici ešte brigádovala v bare, aby som utiahla mizerný podnájom na okraji mesta. Na všetko som bola sama. Od strýka som odišla hneď ako to šlo, nakoľko som už ďalej nechcela byť na obtiaž. Vyštudovala som za pomoci rôznych štipendií a študentských pôžičiek.

Michael bol veľmi milý a dobrosrdečný doktor a každý ho v nemocnici mal veľmi rád. Pracovala som s ním pomaly už tretí rok a časom sa z nás stali priatelia.

Zo spomienok ma vytrhol detský plač spoza dverí. Rýchlo som otočila kľúčom v zámku a otvorila dvere.
Nemali tu byť ešte. Mali počkať kým sa tento cirkus neskončí.

Kabelku som hodila na stôl v chodbe a cez obývačku sa rútila do kuchyne odkiaľ znel plač.

,,Mrzí má to Stella, nemohli sme už dlhšie zostávať v chate. Mia má horúčku, musíme ju zobrať k lekárovi."
Nič som na to nepovedala , len som Nicol zobrala dieťa z náruče a chytila jej chrbtom ruky malé čelo. Bola horúca.
,,To je v poriadku Niky, zoberiem ju k lekárovi. Ďakujem, že mi s ňou pomáhaš. Už len pár dni a všetko bude v poriadku."
Snažila som sa Miu ukľudniť, dala som jej sirup a hladkala som ju po vlaskoch. Pohľad mi zastal na jej tvári. Vyzerala presne ako Michael. Mala jeho modré oči a na okrúhlej tvaričke sa jej konečne usadil ten jeho úsmev, keď konečne sirup začínal účinkovať.
,,Ako to prebiehalo?" Spýtala sa má Nicol.
,,Tak ako som dúfala nie, nebola som až tak nenápadná, stretla som bratov, s Richardom som mala aj konfrontáciu, ale mohlo to byt aj horšie. Mysli si, že som štetka, ktorá s jeho bratom spala pre peniaze."
,,Nebolo by lepšie povedať im pravdu?"
,,Michael to tak nechcel. Bolo by to odo mňa podlé a nečestné."
,,A hodiť teba na krk jeho dieťa nie je podlé? Si ešte mladá, kariéru máš pred sebou, nemôžeš všetko zahodiť kvôli nemu."
,,Bez neho by som nebola tam kde som teraz."
,,A kde si teraz? Síce nemáš žiadne dlhy, ale dá sa toto nazvať životom, ktorý si chcela žiť ?" Premeriavala si ma pohľadom, bola dobrou kamarátkou, so všetkým mi pomáhala, ale toto by nepochopila ani ona.
,,Pozri sa, už len chvíľku a odídeme z tohto mesta. Ale najprv musí dôjsť k poslednej vôli. Potrebujeme peniaze pre Miu."

Z rozhovoru nás vytrhlo klopanie na dvere. V prvej myšlienke ma napadlo, že sú to bratia Stelloví, ktorí ma chcú vyhodiť z bytu nakoľko k prepisu bytu na mna nikdy neprešlo, kvôli rýchlemu zhoršeniu zdravotného stavu Michaela. Predala som Miu Nicol so slovami nech sa skryjú v spálni. Michael nechcel aby jeho rodina vedela o jeho dcére.

Cez kľúčovú dierku som videla pred dverami stáť staršieho muža, ktorý už najlepšie roky mal určite za sebou. Mierne som otvorila dvere.
,,Prajete si?"
,,Dobrý večer, moje meno je Harichton, ste slečna Alissonová?"
Starší muž sa usmial a na jednom líci sa mu vytvorila jamka. Stál v drahom obleku, prešedivené vlasy mu pridávali na dôležitosti. Mohol mat tak šesťdesiat rokov, možno viac. Kto vie. Zdvihol jedno obočie a ja som až teraz pochopila, že som mu vôbec neodpovedala.
,,Áno, som. Prepáčte bol to dlhy deň."
,,O tom nepochybujem, toto je pre Vás , asi už tušíte, čo je v obálke."
,,Ehm, ďakujem."
,,Tak ja už pôjdem, tu sa moja práca končí."
Keď už sa otáčal na odchod, nedokázala som si pomôcť.
,, Pán Harichton, kto všetko sa čítania zúčastní ?"
,,Bratia pána Michaela, jeho strýko so ženou a vy, slečna Alissonová."
,,Je možné to čítanie zrealizovať na dvakrát ?"
,,Obávam sa, že nie."
,,Ďakujem Vám aj tak."
,,Môžem Vás, ale ubezpečiť, že jeho bratov sa nemusíte obávať, síce brešú, ale nekúšu. Sú to dobrí chlapci, ktorí boli vychovávaní v povedzme že v horšom prostredí."
Na to som nemala čo povedať. Vedela som, čo dokážu, Michael ma pred všetkým varoval.
Keď už sme sa lúčili vo dverách , z vnútra bytu sa ozval Miin plač a jej vreskot sa rozniesol po celej chodbe. O chvíľku som počula ako sa dvere otvorili, Miine malé nôžky bežať po podlahe , Nicol kričať, aby sa Mia vrátila, čo sa samozrejme nestalo a Mia si to namierila rovno ku mne. V tom sa Harichton otočil, zbadal Miu a nadvihol jedno obočie v otázku. Nevedela som čo skôr si vymyslieť tak som mu len zabuchla dvere pred nosom.

A je to v riti.

V ten večer som ešte Miu zobrala do nemocnice kde jej predpísali nejaké lieky a vrátili sme sa do bytu. Nemalo zmysel už ju posielať s Nicol preč nakoľko o nej už bratia určite vedeli. Teraz je dôležité vymyslieť si nejakú historku, prečo mám zrazu v byte trojročné dieťa, ktoré ako by z oka vypadlo ich bratovi.

Keď som Miu uložila do postieľky, konečne som si vyzliekla veci z pohrebu a dali si dlhu sprchu. Bola som celým dnom vyčerpaná, ale zaspať sa mi nepodarilo.

Mysľou som opäť zabehla do okamihu keď ma Michael pozval k sebe domov.
Michael bol veľmi príťažlivý muž a nikdy som nechápala ako to, že sa ešte neoženil. V ten večer sa moje myšlienky rozbehli rôznymi smermi, rozmýšľala som aj nad tým, že sa mu možno páčim a chce ma bližšie spoznať, ale ukazalo sa, že aj keby som rozmýšľala nad tisícimi inými dôvodmi, nikdy by som neuhádla, aku bombu chce na mna hodiť.

Vysvitlo, že keď bol na ročnej praxi v Mexiku pred piatimi rokmi, tak tam mal vzťah s jednou ženou. On sa po roku vrátil naspäť a ona po štyroch zavítala do Seatlu a nechala mu pred dverami Miu.

Michael ma ten večer poprosil, či by som mu nepomohla so strážením Mii, vedel že s peniazmi ledva vychádzam, tak mi to ponúkol ako alternatívu, aby som nemusela brigádovať po baroch, mohla sa venovať skúškam. Trval na tom, že nikto sa nemôže dozvedieť o jej existencii, hlavne nie jeho rodina. V tom momente som si nebola istá, či mu dokážem pomôcť, nakoľko sa mi nepáčila myšlienka, že aj ona bude vyrastať ako ja, nechcené dieťa, skryvané pred svetom. Žiaľ Michael nebol len milým človekom, ale ako sa aj o jeho rodine po meste hovorilo, vedel prinútiť človeka aby povedal áno.

,,Vieš ako zomreli tvoji rodičia?" Musela som dvakrát zamrkať, aby som túto otázku vedela mojim mozgom spracovať.
,,Čo prosím ? "
,,Myslím, že zopakovať ti otázku nemusím Stell."
,,Prečo s týmto začínate doktor Stell?"
,,Už som ti hovoril, oslovuj ma Michael a týkaj mi. Ten pripad bol klasifikovaný ako nehoda, že ?"
,,Nechápem kam tým mierite."
,,Keby som ti povedal, že to nehoda nebola a tvoji rodičia mali byť ukážkovým príkladom, že s jednou rodinou sa netreba zahrávať, uverila by si mi? Chcela by si vedieť prečo tak dopadli a na príkaz koho ? Chcela by si ich predať do rúk zákona ?"
Nemyslelo mi to. Prečo s tým začína? Prečo otvára niečo na čom už nezáleží? Stále som mlčala tak pokračoval.
,,Vieš, keby nezomreli, mohla si žiť úplne iný život. Mohla si byť lekárkou, promovať na najlepších školách, nie len byt zdravotnou sestrou a školu si vyberať podľa ceny semestra."
,,Im nezáležalo na mne , len na ich práci a koníčkoch." Zmohla som sa iba na toto. Nič viac som si s nimi nespájala.
,,Ale vždy bolo o teba postaráne, mala by si vsetko, čo by si potrebovala."
,,Odkiaľ to vy viete? Teda vieš Michael?"
,,Tak chceš to vedieť, či nie ?" Bola jeho posledná otázka .

A tak som sa stala dočasnou opatrovateľkou malej Mii. A ako Michael sľúbil nie len že mi vyrovnal dlhy, ktoré sa mi nahromadili popri štúdiu, ale aj povedal, kto za to mohol. Avšak sľub, že mi predá aj usvedčujúci materiál nenaplnil a preto som ho musela získať sama.