Jeden z nich

29. Keď ste lapení.

Ricci

Vonku bola ešte tma, keď som sa prebral zo spánku. Na nahej hrudi som cítil teplý dych. Pootočil som hlavou a sledoval Stellu ako pokojne spí. Bola neuveriteľne krásna, tou prirodzenou cestou. Zaplnila mi všetok priestor v mysli. Nevedel som ako tieto nové pocity uchopiť.   Ako mi mohla za tak krátku dobu prevrátiť život o stoosemdesiat stupňov ? Nikdy som nepriahol po niečej pozornosti tak zúfalo ako po tej jej.

Viac ako inokedy som si potreboval vyčistiť a preriediť myšlienky. Pomaly som ju zo seba odtiahol a keď som sa ubezpečil, že som ju nezobudil vytratil som sa do suterénu domu, kde sme mali provizórnu telocvičňu. Schádzal som schody, keď som počul búšenie do vreca. Leo bol plne sústredený a svaly sa mu napínali pri každom údere.
Podišiel som bližšie a uchytil som mu vrece.
,,Nemôžeš spať?" Opýtal sa ma zadýchane, no vzápätí zabudol kontrolovať nádychy s každým výpadom. Pozrel sa na mňa nejako moc precízne, čo ma vyviedlo z mieri.
,,Čo je?" Nedalo mi.
,,Prečo máš po tele trblietky ?"
Pohľadom som prešiel po svojej hrudi a v odraze svetla sa mi fakt trblietala celá hruď.
,,Čo si nejaký  skurvený Edward Cullen?"
,,Kto?" Nechápavo som na neho pozeral.
Leo sa len zasmial a odišiel k skrinke. Keď sa vracal v rukách držal rukavice, ktoré mi následne hodil do tela.
Prešli sme do zázemia telocvične, kde bola zložená boxovacia aréna.
,,V priebehu tohto týždňa sa musíme postarať o arménca Ricci." Následne urobil výpad vpred a ja som sa ledva stihol uhnúť jeho pravačke.
,,Ďaľšiu ranu mi už do líca nedáš, ty psychopat."
Keď sa zasmial vycítil som príležitosť mu úder vrátiť. Hlavu si skryl za ruky a vykryl aj další môj pokus.
,,Nemaj strach, všetko som dal včera do pochodu." Odpovedal som na jeho predchádzajúcu otázku a snažil sa mu trafiť ten jeho posmešný face.
Leo bol mohutný, mal dobré reflexy ale telo mal o čo si pomalšie. Využil som príležitosť, ľavou rukou uder do tváre, čím si odkryl rebrá a pravom rukou som mu uštedril poriadnu ránu. Leo sa na pár sekúnd zhrbil, v očiach sa mu zalesklo a vyštartoval po mne ako po údenom. Po pol hodine som bol spotený do morku kostí, fučal som ako stará lokomotíva a telo mi už vypovedávalo službu. Stárnem, ale to by som si pred tým dvadsaťročnom zmrdom nedovolil povedať nahlas. Ešte pár minút sme si vymieňali údery, keď sme zhodnotili, že už máme dosť. Bol som rád, že aj z Lea tiekol pot a prerývane dýchal.
,,Stále to v sebe máš starký." Podotkol Leo a sadol si na lavičku.
Leo mi štuchol do ramena a mykol hlavou do rohu miestnosti. Nasledoval som ho pohľadom a všimol si ako tam stojí Stella.
Pohľadom som sledoval jej holé nohy, ktoré od pol stehien zakrývalo moje tričko. Vlasy jej splývali na jednom ramene a v tvári mala ruženec.
,,Ahoj princezná." Pozdravil sa jej Leo.
,,Ako dlho tam stojíš ?" Spýtal som sa.
,,Už nejakú chvíľku."
Očami lietala medzi nami, zrejme sa jej páčil pohľad na naše nahé hrude, aj keď sa to snažila maskovať. Trocha ma naštvalo, že pozerá aj po Leovi.
,,Čo potrebuješ ?" Opýtal som sa trošku viac ostrejšie ako som plánoval a jej telo viditeľne cuklo.
,,Chcela som sa opýtať, či ma vezmeš do práce, keď mám svoje auto v oprave, ale pôjdem kľudne autobusom."
Do čerta. Pozrel som na nástenné hodiny a až teraz som si všimol, že som v telocvični strávil viac času ako som plánoval. Než som stihol prehovoriť predbehol ma Leo.
,,Kľudne ťa hodím ja, aj tak sa chystám do mesta."
,,Ďakujem Leo." Ešte ma posledný krát sprášila pohľadom a potom sa už venovala Leovi.
,,Kedy môžeme vyraziť ?"
,,Dám si len rýchlu sprchu a do pol hodiny môžeme vyraziť, je to ok?" Pokračoval v debate Leo.
,,Jasné, dám sa dokopy."
V zapätí jej zazvonil telefón a ona si vyhrnula tričko a vybrala telefón, ktorý mala zastrčený v nohavičkách. Sledoval som Lea ako sa na ňu pozrel a potom sa začal škeriť na mňa. Vstal som a dal mu záhlavok. To ho rozosmialo ešte viac a ja som nemohol počúvať s kým Stella volá. Zachytil som len nejaké to je v poriadku a nemusíte sa ospravedlňovať. Keď ukončila hovor ostro som ju sledoval a nadvihol jedno obočie.
,,Volala pani Calumová, dnes nemôže strážiť Miu."
Videl som ako je zo svojej staronovej práce šťastná, takže skôr ako som to mohol rozumne premyslieť vyhrkol som, že sa o ňu dnes postarám a ju môže vziať do práce Leo.
Vďačne sa na mňa usmiala a zasypala ma všetkými bodmi ohľadne Miinho dňa. Do čoho som sa to vlastne namočil ? Veď to dieťa ma viac nalajnovaný deň ako ja. Stella opäť zastrčila mobil do nohavičiek a ja som prekrútil očami nad tým ako ju Leo pozoruje. Vedel som, že ma chce vytočiť a preto som spravil prvé čo ma napadlo a podišiel som k Stelle, chytil ju za tvár a tvrdo ju pobozkal. Keď som bol sám so sebou spokojný a ona začala prerývane dýchať odtiahol som sa.
,,Choď sa pripraviť, nech stíhaš do prace. Ja sa o Miu postarám." Pohľadom som ešte preletel po Leovi, ktorý sa už zas smial. Pokrútil som nad ním hlavu, vydal sa na odchod a ich dvoch som nechal za sebou.

Po sprche som si vybral zo šatníka čisté nohavice a košeľu. Fľak na tvári pomaly slabol a bol čoraz menej viditeľný.

Potreboval som ísť do kancelárie, čo znamenalo, že Mia musí ísť so mnou. V jej detskej izbičke bolo ešte stále tma. Pomaly som ju prebudil a obliekol do pripraveného oblečenia, ktoré ma už čakalo na komode. Kým som zistil, že najprv musím obliecť body až potom punčošky prešla dobrá pol hodina. Pod oknom som počul naštartovať Leove auto.
,,Takže sme na to sami malička."
,,Mňam, mňam do bluška."
,,Áno, áno, dáme si raňajky šampiónov."
V kuchyni som sa do nej pokúsil dostať jogurt ale väčšina z neho zaostala na tričku.
,,Do frasa."
,,Do fjasa." Zopakovala Mia.
,,To také pekné dievčatká nehovoria."
,,Do fjasa." Zopakovala.
Ďalšiu polhodinu mi trvalo Miu znova obliecť do čistého.
V aute som zistil, že nemám autosedačku a tak som ju posadil na vankúš, ktorý som vzal z obývačky a pripútal ju na prednom sedadle. Naprosto úžasne.

Do kancelárie som prišiel s hodinovým meškaním a každý okolo koho som prešiel si ma premeriaval ako by som bol šialenec, ktorý uniesol decko. Absolútne som to nezvládal. Zastavil som sa pri mojej asistentke, presne pri tej, ktorú som omylom pretiahol.
Keď zdvihla zrak a zbadala mňa stáť pri jej stole výrazne sa vystrela a vyplašené na mňa hľadela.
,,To je vaše?" Tichým hláskom sa opýtala.
,,Vyzerá to tak?" Zdvihol som obočie. Dnes už asi piaty krát. Už som sa aj bál, že mi tak zostane navždy.
,,No, oči by aj sedeli, keď mám byt úprimná."
,,To to je Mia, Michaelova dcéra."
,,Ach tak." Pohľadom prešla k Mii.
,,Ahoj Mia."
,,Do fjasa." Asistentka, na ktorej meno som si momentálne nevedel spomenúť sa obrátila na mňa ako by čakala na moje vysvetlenie. Lenže mala smolu, nie som povinný sa jej spovedať.
Stella ma zabije ak to bude to prvé, čo jej Mia večer povie.
,,Aký máte vzťah s deťmi?" Opýtal som sa.
,,Zbožňujem ich." Neviem či si neuvedomila kam tým smeruje moja otázka ale už mala smolu.
,,Výborne, dnes máte na starosti Miu. Telefóny a korešpondenciu si vybavím sám."
Skôr než stihla niečo povedať, presunul som jej Miu do náručia , ktorá sa vďaka pánu Bohu nerozrevala a očividne bola spokojná.
,,Ale pane, čo mám s ňou robiť?"
,,Na niečo už prídete, veď zbožňujete deti, nie?"
Nečakal som na jej odpoveď a vytratil sa k dverám kancelárie. Ešte sa mi snažila niečo povedať, ale ja som sa už strácal vo svojej kancelárii, v ktorej ako som o chvíľku na to zistil, ma už čakal António. Myslím, že mi práve to chcela povedať.

....................................

Milé čitateľky,

som Vám nesmierne vďačná, že so mňou prežívate príbeh Stelly a Richarda. Nikdy ma ani nenapadlo, že to dotiahneme až takto ďaleko. :)
Pomaly sa blížime k poslednej, finálnej  tretinke a ja sa neviem zastaviť a tie kapitoly sa v podstate píšu samé. 
Týmto monológom som Vám vlastne  chcela len poďakovať  a pripraviť Vás na záverečné rozzuzlenie. Máte sa stále načo tešiť a verte mi, keď poviem, že budete ešte prekvapené!

                                     🤍