Jeden z nich

1. Keď sa opäť raz svet zastavil.

Stella

Cítim sa ako keby som mala opäť desať rokov.
Studené, snehobiele vločky mi padajú na čierny kabátik a v čiernych punčoškách mi chladný vzduch ozurpuje kožu. Kňaz predniesol posledný verš smútočnej reči adresovaný teraz už mojim mrtvým rodičom. Nič to so mnou nerobilo. Neplakala som. Strýko si ma pritiahol viac do náručia, pohladil po hnedých vlasoch a pošepkal, že všetko bude v poriadku. Čo bude v poriadku?
Keď farár skončil a rakvy sa pomaly spúšťali do zamrznutej, snehom posiatej zemi, ucitila som na líci jednu malú, nenápadnu slzu. Chrbtom ruky som si ju zotrela a rozhľadňa sa po rozsiahlom cintoríne lemujúceho veľkými ihličnaňmi. Pohľad mi prešiel po všetkých tých ľuďoch, ktorých som ani nepoznala, keďže má rodičia väčšinou vždy nechali doma s nejakou opatrovateľkou. Rodinného výletu som sa dočkala len vtedy, ak to ich reputácii malo pomôcť . Otec sa venoval predaju umenia a matka mu vždy pomáhala svojim vzorom ohurovať potencionálnych klientov - aspoň tak mi to povedala. Či to bolo normálne zamestnanie s pracovnou zmluvou, to som vtedy nevedela posúdiť. Cely život som sa cítila sama. Viem, že ma svojim spôsobom milovali, aspoň som si to myslela, alebo nahovárala.
Na okraji cintorína, pred všetkými tými stromami, sa mihotali blesky novinárov ako dychtivo fotia smútiacu rodinu.
Prečo tu boli som sa dozvedela až pozdejšie v škole, keď sa mi začali posmievať a šikanovať. Tak nejako mi strýko zatajil skutočnosť, že moji rodičia pracovali poväčšinou s nie moc dobrými ľuďmi a rozhodne ich obchodovanie nebolo legálne, čo malo za následok, že nám vláda zobrala všetok majetok a strýko sa mohol pretrhnúť, aby užíval aj mňa aj svoju rodinu.

Myseľ sa mi vrátila späť do prítomnosti. Znova ten istý cintorín, znova tie isté stromy, len s tým rozdielom, že teraz som bola schovaná vzadu a namiesto snehových vločiek na mňa dopadali malé kvapky dažďa. V smútočnej miestnosti sa to hemžilo veľkým množstvom ľudí, ktorých som opäť nepoznala, ale bolo mi to jedno. Bola som tu len kvôli nemu. Naposledy vidieť jeho tvár, naposledy mu pohľadiť teraz už studené líce a zabudnúť na ten pocit dejá vú.

Ubehla pol hodina a ja som tu stala bez pohnutia ponorená do svojich myšlienok. Dav pri rakve sa zriedil a ľudia sa venovali rozhovorom medzi sebou. Jeho rodina stála stále blízko, ale teraz bola jemu chrbtom. Pohľad mi zastal na dvoch vysokých mužoch v elegantných čiernych oblekoch. Jeho bratia. Jeden vlastný. Jeden nevlastný. Richard a Leonard. Richard mal tmavé, husté vlasy a bol vyšší ako Leonard. Oblek mu obopínal štíhlu, športovú postavu a široké ramená. Pohľadom som prešla na Leonarda. Leonard bol síce nižší, ale mohutnejší a svaly sa mu pod oblekom napínali. Jeho strapaté blond vlasy mu trčali na každú stranu, kým jeho starší nevlastný brat ich mal dokonale uhľadené na vrchu a po bokoch zastrihnuté na krátko. Po ich boku stali dve mladé ženy, určite mimoriadne krásne pomyslela som si.
Keď som videla, že sú stále ponorení do rozhovoru prinútila som sa pohnúť. Neistými krokmi som sa predierala davom a snažila som sa čo najmenej zbudzovať pozornosť. Moju niekdajšiu hnedú hrivu som presvetlila blond melírom a zvjazala do vysokého copu. Zelené oči skryla za dioptricke okuliare a na seba som navliekla čierny rolak, skrytý pod čiernym kabátom. Čierne džínsy, čierne vysoké conversy. Bála som sa aby opätky tlapkajúce pod mramorom nepriťahovali zbytočnú, nechcenú pozornosť. Ani by som tu nemala byť.
Len jedna noha pred druhú hovorila som si. Keď už má od rakvy delilo len niekoľko krokov, počula som za sebou slová, ktoré boli adresované mne.
Zrejme som až tak nenápadná nebola.
,,To je ona," počula som ženský hlas za mnou, " nemôžem uveriť, že sem prišla. Štetka jedna."
Výborne. Začalo to skvele.
,,Vypadni odtiaľto." Zaznel druhý ženský hlas.
Ruky sa mi samovoľne stiahli do pesti. Pomaly som sa otočila a čelila dvom brunetám, ktoré na mňa nevraživo pozerali.
,,Načo si sem prišla? Nikto tu o tvoju prítomnosť nestojí. Si len obyčajná kurva, ktorá chce len jeho peniaze."
V tom som sa pohľadom zasekla na tej vysokej brunete a bolo mi to jasné. Jeho ex priateľka. Pamätám sa, keď som raz bola uňho v byte a dovalila sa k nemu. Prosila ho aby jej odpustil, že tá jej nevera bola chyba, že bola opitá a podobné sračky. Videla ma tam a urobila si zo mňa sokyňu hoc nevedela absolútne nič.
,,Počuješ, čo ti hovorím, vypadni odtiaľto." Opäť sa mi jej škrekľavý hlas zaryl do uší.
Zdvihla som obočie, ale nestalo mi to za to. Ignorujúc jej bľabotanie som sa otočila a chcela zdolať tých posledných pár metrov.
,,Chudera jedna, neviem čím si mu pobláznila hlavu, ale nič nedostaneš. Si len obyčajne hovno, ktoré využilo situáciu a nahnalo sa mu do trenok, keď už bol jeho mozog na kašu."
Z toho ako o ňom rozprávala mi krv v žilách vrela a ja som sa neudržala. Otočila som sa na podrážke topánok, vykročila k tej suke, roztvorila som dlaň s úmyslom ju udrieť. Bolo mi jedno, že urážala mňa, nebola prvá a od detstva som si toho už preskákala mnohým, ale jeho, jeho urážať nebude. Ako sa moja ruka rútila k jej tvári , videla som ako obelela, vychutnávala som si tento okamih, ale moja ruka na jej tvári nepristála. Zachytila ju iná ruka, mužská ruka, ktorá mi stisla zápästie a nepustila. Tvar dotyčnej znova očervenela, Lídia, konečne som si spomenula na jej meno, ale to už bolo jedno. Tá silná ruka si ma otočila k svojej tvári a prišpendlila nenávistným pohľadom. Richard. Jeho modré oči prešli po mojej tvári, pery zaťal do vraždiaceho úškrnku a potom sa otočil k Lídii, ktorá stále stála ako nemá.
,,Lídia, zmizni odtiaľto. Môj brat urobil aspoň jednu dobrú vec, a to že ťa nenechal ďalej vyskakovať na jeho pére. Škoda len, že to neurobil skôr." Tie posledné slová na ňu len vypľuľ.
,,Ale ona.."
,,Nebudem sa opakovať."
Lídia sa ešte raz pozrela nechápavo na mňa, potom naňho. Na líci sa jej objavila slza a otočila sa na svojom dvanásť centimetrovom opätku a odišla.
Nestihla som ani zareagovať a Richardova nenávisť sa obrátila voči mne.
,,A čo sa týka teba milá slečinka, máš päť minút, aby si sa posledný krát pozrela na môjho mŕtveho brata a potom vypadneš tiež. Človek by si myslel, že keď bol taký múdry, nebude si okolo seba držať také zlatokopky. Alebo mu možno vyhovovalo kupovať si sex."
V nemom úžase som pozerala ako tieto slová vychádzajú z muža, ktorý si vždy držal na verejnosti milú, dokonalo usmiatu tváričku. Aj keď sa výzorovo podobal na brata, jeho vnútro bolo iné. Už som to vedela. Vedel kto som, počul kto som, ale názor si urobil na základe domnienok. Kým ja som sa chvela od zúrivosti, on sa priblížil k mojej tvári a svojim lícom mi prešiel po uchu.
"Ozaj a koľko si berieš, možno by som aj ja tvoje služby mohol využiť. Niečo ti prispejem, keď sa teraz staneš opäť bezdomovcom."
Stačilo. Trhla som rukou, aby som sa konečne vyslobodila z jeho zovretia. Okuliare som si prstom poposúvla vyššie.
,,Aj keby som mala zomrieť niekde pod mostom, radšej to, ako by si sa mal dotknúť ty."
Nechutne sladko som sa usmiala a otočila som sa od neho s cieľom dokončiť to, prečo som prišla.
Posledný krát sa ku mne naklonil, keď som prechádzala okolo neho.
,,To môžem zariadiť, uvidíme či aj po tom budeš mať stále takto silné reči." Drzo sa usmial. ,,Päť minút kráska."
,,Kretén." Pošepky som si povedala, ale zjavne nie dosť.
,,Ešte sa uvidíme, Stell."

Došla som k rakve. Periférne som videla ako ma po tej scéne všetci pozorujú a niečo si šepkajú. Dokonca aj Leonard má v tichosti pozoroval a zatínal sánku. Bolo mi to jedno. Očami som zablúdila dovnútra rakvy, na jeho chladné telo a neverila som, že sa to stalo. Akoby len spal. Toľko krát som ho už videla spať, toľko krát som pri ňom čakala kým zaspí. Toľko dní sme spolu mlčky sedeli a čakali kým príde táto chvíľa.
Jemne som mu rukou pohliadila studené líce a nadýchla sa. Dokonca aj teraz voňal ako on.
,,Zbohom Michael, tvoje tajomstvá sú u mňa v bezpečí. Neboj sa postarám sa o všetko."
Odtiahla som ruku, opäť som na líci pocítila jednu stratenú slzu. Opäť som si ju chrbtom ruky strela. Opäť Deja vú.
Nemohla som tu už zostať dlhšie a tak som sa otočila k východu. Jedným pohľadom som pozrela na bratov Steelovcov, Richard ma prepaľoval pohľadom a keď sa naše pohľady stretli na jeho tvári sa objavil ten známy úškrn. Odvrátila som zrak, letmo som ešte zahliadla Leonarda ako má tiež pozoruje šepká niečo bratovi. Odišla som. Vychádzala som zo siene a opäť mi kvapky začali zmáčať kabát. Na kamennej dlažbe sa už vytvorili kaluže vody, ktoré mi premokali do topánok. Moje telo opäť uzurpoval chlad a tento pocit ma preniesol v myšlienkach späť do doby z pred sedemnástich rokov, keď som tu stála pred čerstvo zakopanými hrobmi
mojich rodičov a necítila som nič.

Jediný rozdiel je v tom, že teraz cítim všetko.