Jeden z nich

38. Keď je to len medzi vami.

Ricci

,,Prišla už domov?" Vrčal som Leovi do telefónu.
,,Kto braček?"
,,Kto asi, prosím ťa nebuď kár."
,,Nie, nie je doma."
,,Má tvojho Astona. Nájdi ju a odnes do Michaelovho bytu."
,,Čo si spravil?"
,,Vysvetlím ti doma."
,,Vysvetli mi to teraz."
,,Serieš ma."
,,To je údel bratov."
Nadychol som sa a všetko mu vyklopil. Chvíľu spracovával všetko čo som mu povedal a jeho
odpoveď bola len ok a hovor zrušil.

Pol hodinu som mrzol pred tým skurveným, rozpadajúcim sa domom, kým po mňa prišiel Martiney. Ani na chvíľu ma nenapadlo vojsť dnu.
Posral som to? Ó, áno a ešte ako. Ľutoval som toho ? Nie. Možno len tie slová, ktoré som jej musel povedať, aby konečne pochopila, že musí odísť.

Kým mi neprišla tá prekliata správa od arménca, chcel som ju len zobrať domov a vyzliecť ju z tých príšernych teplákov.
Potom, čo mi mobil ukázal fotku Mii ako sa hrá v obývačke s Nicol v mojom vlastnou dome s odkazom, že sľuby sa majú plniť a kráti sa mi čas som pochopil, že neexistuje žiadna iná možnosť ako ich presunúť do bezpečia. Vedel som, že by Stella dobrovoľne neodišla a tak som urobil jedinú vec, ktorú viem urobiť dokonalo. Ublížiť žene, ktorá bola v mojej mysli hneď ako som sa ráno zobudil, a ktorá v nej stále bola aj keď som zaspával. Bola to láska ? Ako som niečo také mohol vedieť, keď som nikoho nikdy skutočne nemiloval.

V dome bolo ticho. Nakukol som do izby, kde spala Mia, len pre istotu. Bol to dlhý deň, ale únava nejako neprichádzala. Dal som si dlhú sprchu a zavrel sa v kancelárii. Sledoval som ručičky na nástenných hodinách ako sa lenivo hýbali. Prešla hodina odkedy som poslal Lea za Stellou.
Napísal som mu správu.

Ja: Kde si? Našiel si ju?
Leo: Je so mnou.
Ja: A je v poriadku?

Na ďalšiu správu mi už neodpísal.

Ráno som sa zobudil s bolesťou hlavy a veľkými kruhmi pod očami. V kuchyni som si spravil kávu a vydal sa za Leom do telocvične. O takomto čase uz dávno búšil do vreca.

Nebol tam.

Vošiel som do jeho izby.

Nespal doma.

Predpokladal som, že zostal so Stellou. Vedel som, že by som nemal žiarliť, ale aj tak sa to dialo.

Vrátil som sa späť do kuchyne, kde som narazil na Nicol a Miu.
,,Dobré ráno." Povedal som im a pobozkal Miu na čelo, ktorá už bola zapatlaná od jogurtu.
Nicol na mňa zazerala. Takže už bola zainteresovaná.
,,Neboj sa, už sme na odchode z tvojho domu."
Nevšímal som si ju.
,,Vieš, na to ako na ňu stále pozeráš, tak sa k nej chováš ako čúrak."
,,Je to takto lepšie." Povedal som jej smerom ale nepozrel na ňu. Stále som bol otočený k Mii. Nepotreboval som počuť jej názor, nestal som oň aj keď pravdepodobne mala pravdu.
,,Pre teba, alebo pre ňu?" Zdvihla obočie a zahľadela sa mi priamo do očí."
,,Tebe nemusím nič vysvetľovať."
,,Máš pravdu, ale obavám sa že už nikto nestoji o tvoje vysvetlenie."
V tom zobrala Miu z detskej stoličky a prešla okolo mňa. Počul som prasknutie vchodových dvier a potom mi zaplavilo uši neznesiteľne ticho.

Keď už som to ticho ďalej nevedel stráviť, odišiel som do telocvične. Cez repráky dunela hudba a ja som mlátil vrece. Pot mi stekal po hrudi a tvári ale neprestával som, dokým hudba neprestala hrať. Zrak som otočil k dverám kde stál Leo s diaľkovým ovládačom.
,,Kde si bol?" Opýtal som sa nevrlo.
,,So Stellou." Vzal z lavičky uterák a hodil ho po mne.
,,Ako sa má?"
,,Tak akoby celú noc preplakala. Ráno mala ešte horšie kruhy pod očami ako ty." Premeral si ma a už si vyzliekal tričko.
Povytiahol som obočie.
,,Už máš dosť bráško?" Zasmial sa a vzal si rukavice.
,,Teba by som dochrámal aj keby som mal jednu ruku zlámanú." Odsekol som mu.
Postavili sme sa do klietky a najprv sa spárovali.
,,Odletia v pondelok?" Opýtal som sa Lea zatiaľ čo sa mi snažil trafiť sánku.
,,Myslím, že hej. Našiel som ju včera na cintoríne."
,,Kurva." Zacedil som a dal mu pravý hák.
,,Včerajšia noc s ňou poriadne zamávala. Odspal som na gauči a keď som sa náhodou prebral, bola zatvorená v Miinej detskej a vzlykala."
,,Musíme to čím skôr ukončiť. Dnes večer sa postaráme o toho jeho fotríka. Martiney už všetko dal do pohybu. Ale tak isto mu pripomeniem, že ak mi ešte raz skríži cestu, alebo  vstúpi čo i len jednou nohou na môj pozemok odstrelím mu mozog z hlavy."
,,Super, dávno sme tu nemali nejaké vzrúšo." Uškrnul sa Leo a chýbalo málo aby ma svojou päsťou vypol.
,,Ty nie si normálny." Pretočil som oči a podchytil ho pod rebrá a treskol o podložku.
,,To bolo podlé bráško." Smial sa a popritom si chránil hlavu.

Keď už sme mali obaja dosť, opierali sme sa o bočné steny a oddychovali.
,,Keď sa to všetko skončí, pôjdeš si po ňu ?" Odpil  z vody a premeriaval si ma.
,,Nemyslím, že som tá najlepšia voľba pre ňu. Zaslúži si niečo lepšie."
,,Súhlasím."
,,Ale to neznámená, že ty máš nejakú šancu. " hodil som po ňom rukavicu.
So smiechom ju zachytil tesne pred tvárou.
,,To by si sa čudoval." Odfrkol mi a videl som ako nad niečím premýšľa.
,,Radšej ani nechcem vedieť načo myslíš kámo, lebo sa bojím, že by som ti oddelil hlavu od krku."
Chvíľu na mňa hľadel a potom prikývol.
,,Ty ju máš ozaj rád." Skonštatoval a ja som sa nezmohol na nič iné, iba na jemné prikývnutie.

Pár minút sme len sedeli a každý z nás bol uväznení vo svojej hlave.
Ticho prerušil môj hlas.
,,Za celý môj doterajší život som nikdy nepoznal niekoho ako je ona. Kvôli im dvom sa snažím byť lepším človekom a to už je čo povedať." Chabo som sa zasmial. ,,Ak je tu ešte nejaká šanca, že mi odpustí, musím to skúsiť."
Odmlčal som sa.

,,Ale najprv vyriešime tie sračky, do ktorých sme sa dostali."

Dnes potečie krv naposledy, sľúbil som si.

-

....Ako veľmi som sa mýlil....