Jeden z nich

7. Keď som už viac nemala na výber.

Stella

Od Haringtona som rovno vyrazila domov. Pri týchto slovách som pocítila horkosť v ústach. Nemala som domov, bol to Michaelov byt, bola to jeho dcéra a ja som bola na silu vtiahnutá do ich životov. Aj napriek všetkému som si už nevedela predstaviť život bez Mii.

Vysvitlo, že to hranie na rodinu sa mi vrylo do celej mojej bytosti. Každý voľný večer sme spolu trávili čas v byte. Starala som sa o Miu, večerali sme spolu všetci traja. Keď k Michaelovi prišla Mia bola taká malička a bezbranná. Časom ako rástla ma začala volať mama. Snažila som sa jej to vyvrátiť, ale vtedy sa mi už Michael priznal, že ma zákernú dedičnu chorobu, na ktorú zomrel aj jeho otec. Chcel aby Mia mala v živote niečo stabilné, tak som ju prestala opravovať.

Po pár mesiacoch sa jeho zdravotný stav tak výrazne zhoršil, že prestal s prácou v nemocnici a ja som sa stala jeho domácou zdravotnou sestrou a opatrovateľkou jejo dcéry v jednom.

V jeho posledných mesiacoch mi začal čoraz viacej hovoriť o jeho rodine, ako naňho jeho otec zakaždým tlačil, nútil ho chodiť s ním na všetky tie jeho stretnutia. Rozprával mi o tom, ako v jeden večer musel ísť s ním a jeho strýkom do prístavu, kde došlo k nejakým nedorozumeniam a strýko tých ľudí zastrelil. Michael sa musel na to pozerať a keď sa rozplakal otec mu vlepil facku. Mal vtedy osem rokov.

Rozprával mi, ako sa snažil o štipendium na medicínu, aby mohol z toho domu odísť.

Zaparkovala som pred Michaelovym bytom a rukami stále zvierala volant. Pri spomienkach na Michaela sa mi opäť začali tlačiť slzy.
Odkedy som s nimi bývala, cítila som, že niekam patrím. Že oni sú moja rodina, ktorú som si vybrala sama. Vždy som cítila k Michaelovi náklonnosť a vďak, lipla som na predstave nás troch ako spolu žijeme aj keď som vedela, že dlho to už tak nebude.

Pár mesiacov späť

V jeden večer, bolo to tri mesiace predtým ako zomrel sme spolu sedeli pred televízorom. Videla som na ňom aký je už slabý a vyčerpaný.
,,Prepáč mi to Stell." Takmer ho už ani nebolo počuť ako sa mu aj hlas pomaly vytrácal.
Pohľad som sklopila od televízora a natočila som sa k nemu.
,,Viem, že si o toto všetko nikdy nestála."
,,To je v poriadku Michael."
,,Nie, nechaj ma prosím rozprávať." A tak som len prikývla.
,,Prišiel som do tvojho života nečakane a donútil ťa zostať s nami z veľmi sebeckých dôvodov. Videl som ako na mňa v nemocnici pozeráš, že ti nie som ľahostajný a vedel som aj kto si a čím si si prešla. Ja som si ťa vybral skôr ako si si ty mohla vybrať mňa. Bol som sebecký a s odstupom času ma to veľmi mrzí Stella."
Stuhla som, nechápala som čo sa mi snaží povedať. Otvorila som ústa, ale skôr ako som stihla položiť otázku opäť pokračoval.
,,Skôr ako ti všetko poviem, chcem aby si vedela, že rodinu si nevyberáš ale za to priateľov áno. A ja som vďačný za teba."
Aj keď som vedela, že ma Michael vníma len ako kamarátku zabolelo to, síce nie tak ako keď na začiatku stanovil hranice, že nikdy nebudeme nič viac ako kamaráti, stále to pichalo pri srdci. Neskôr keď mi povedal o svojej chorobe chápala som to.
,,Michael ty si to najbližšie, čo môžem porovnať k rodine." Usmiala som sa naňho.
,,Pamätáš sa ako som ti hovoril ten príbeh, keď strýko prvýkrát zabil predo mnou tých ľudí?"
Nechápavo som prikývla.
,,Tí ľudia pracovali pre tvojich rodičov a tvoji rodičia zas pre moju rodinu. V ten deň tvoji rodičia zle skontrolovali obrazy a vedome alebo nevedome predali môjmu otcovi falzifikáty. Na druhý deň mali tvoji rodičia autonehodu a v kufri im našli tie kópie drahých obrazov." V tej dobe bol rodinným katom strýko. To moja rodina zabila tvojich rodičov."
Až teraz všetko dávalo zmysel. Prečo vedel čo sa stalo mojim rodičom, kvôli jeho rodine zomreli moji rodičia, kvôli jeho rodine sa stala zo mňa sirota, kvôli ním som nemohla študovať , lebo sme nemali peniaze. Jeho rodina ma pripravila o všetko. Bez toho aby som naňho pozrela som sa rozbehla do svojej spálne a uplakanú tvár som skryla do studeného vankúša.