Jeden z nich

31. Keď máš stále prečo bojovať.

Ricci

Celé popoludnie som strávil v kancelárii a Mia sa mi hrala pred stolom na koberci. Nechápal som ako trojročné dieťa môže byť tak kľudné a sebestačné. Možno tie deti nie sú až taký zlý nápad. Za sekundu ma z tej myšlienky striaslo.

Kto vlastne som ?
Chlap, ktorý po tridsiaťjedna rokoch zistil, že muž čo ho vychoval nie je jeho otcom? Že jeho matka sa spustila s jeho bratom? Že už na tomto svete neexistuje pravý dedič Fánbiovho impéria? Jeden  Steall mŕtvy, druhý je bastard z Maríninej strany a tretí je bastardom Fábia. Sme to ale podarená rodinka. Zaujímalo by ma či to Fábio vôbec tušil, ale skôr nie keď si spomien na to ako ma svojským spôsobom pripravoval na prevzatie rodinného impéria.

Dvere mojej kancelárie sa otvorili a dnu vstúpil Leo. Blond vlasy mu ako vždy trčali na všetky svetové strany. Syn, ktorý vôbec nezdediteľ Steallové  gény a predsa má práve najväčšie predpoklady získať všetko.
,,Klopať ťa nenaučili?" Vedel som, že to skôr zamrzne peklo ako sa naučí klopať, ale skúšať to predsa len môžem.
,,Môžeš snívať." Uškrnul sa na mňa a už sa naplno venoval Mii, ktorá bola zabratá do stavania mrakodrapu z mojich kníh z knižnice, dokým nezapočula jeho hlas.
Rozbehla sa za ním a vyskočila mu do náručia.
,,Ako sa má moja princezná v tejto škaredej škatuli pre kancelárske krysy?"
,,Občas by si mal aj ty navštíviť svoju kanceláriu."  Podotkol som.
,,Hah, nie som predurčený k noseniu oblekov a zastrašovaniu zamestnancov. Od toho tu máme teba." Podišiel k stolu a sadol si do voľného kresla aj s Miou. Podal jej svoj telefón a ona bola šťastná. Aké jednoduché.
,,Nikoho nezastrašujem."
,,Jasné."
,,Čomu teda vďačím za tvoju návštevu, keď si neprišiel pracovať?" Oči mi zabehli opäť k obálke na stole. Mal by som to Leovi povedať ? Mal by to vedieť. Ale poviem mu to? Samozrejme, že nie. Si kus hovada, Richard. Pomyslel som si.
,,Dnes mi prišla e-mailom pozvánka od Antónia na víkendový ples."
,,To máš šťastie, že využil modernú komunikáciu. Ja som to šťastie nemal a hneď ráno ma jeho maličkosť čakala v kancelárii."
,,Prečo si ešte nezvolal zasadnutie správnej rady?"
Lebo som v pasci.
,,Budeme to musieť na chvíľu pozastaviť."
,,Prečo?" Nedal sa Leo. Očami pozoroval každý môj pohyb, každú moju mimiku ostro sledoval a hľadal niečo čo by mu prezradilo, čo nie je v poriadku.

Lebo keď to spravím, zabijem si sám svoje klince to rakvy. To som však nemohol povedať. Usadil som na tvári nepreniknuteľnú masku.
,,Niečo tuší. Vie, že sa stretávame s arméncovým synom. Musíme spomaliť a poriadne to premyslieť." Polovičná pravda je vždy lepšia ako žiadna.
Leo na mňa zamyslene hľadel.
,,A to je všetko?" Spýtal sa ma.
,,To nestačí ?"  Zdvihol som jedno obočie s pokračoval.
,,Potrebujeme to premyslieť."
,,Už nie je cesty späť Ricci. Nech ti António povedal čokoľvek, nemôžeme už cúvnuť. Hento rozbehnuté a s arméncami sa nerado zahrávať. Už si si s ním potriasol rukov."
,,Ja viem, Leo." Nechcene som zvýšil hlas.
Aj Mia sa na mňa zadívala.
V mobile mi zabzučala pripomienka, že sa musím zúčastniť videohovoru s jedným veľkým developerom, ktorý ma záujem cez nás prenajímať svoju budovu.
,,Musím vybaviť jeden hovor. Vieš na chvíľku postrážiť Miu?" Zmenil som temú a dúfal som, že sa už v tom nebude ďalej rýpať. Vedel som, že mu to musím skôr či neskôr povedať, ale najprv sa s tým musím vysporiadať sám a konec koncov som to ešte nemal potvrdené.
Leo len prikývol a zobral Miu.
,,Za pol hodinu musím bežať, takže ak by sa ti to predĺžilo nechám ju u Anny."
,,Dobre, díky."

Videohovor sa predĺžil a po hodine som bol vyšťavený. Síce som mal s ním podpísanú zmluvu na jeden rok , ale vôbec som sa necítil hrdý. Spracoval som všetky podklady a zabuchol notebook. Obálka s testmi ma celý deň strašila na stole. Momentálne som s tým nevedel nič urobiť a nedokázal som sa s tým zmieriť. Chňapol som po obálke a strčil ju do sejfu.

Ponorený do svojich myšlienok som opustil svoju kanceláriu a nasmeroval si to do auta. Naštartoval som auto a pohol sa. Mobil mi zazvonil a na obrazovke som uvidel číslo recepcie.
,,Čo je?" Vyštekol som.
,,Ospravelňujem sa pán Steall, ale nechali ste tu Miu."
Kurva.
Pretrel som si oči a vrátil sa na svoje parkovacie miesto.
Keď som druhýkrát naštartoval, vedľa mňa už sedela na vankúši Mia. Vďakabohu.
To sa nesmie nikto dozvedieť. Nikdy.

Cesta domov bola rýchla, Mia sa ma pýtala rôzne otázky a všetko komentovala. Jazyk sa jej za ten krátky čas čo bola u nás poriadne rozviazal.

Zaparkoval som na príjazdovej ceste a vzal Miu dovnútra. Úplne som zabudol, že Stella nemá hotové auto. Pre jej vlastné dobro dúfam, že nešla s tým primárom, ktorý s tým knírkom pod nosom vyzerá ako stopercentný úchylák z  čias druhej svetovej vojny.
V chodbe som zložil Miu a hneď ako začula Stellin hlas z obývačky rozbehla sa za ňou. Sledoval som ako sa obímaju a keď si ma Stella všimla podišiel som bližšie.
,,Ako si sa mala princezná ?" Prihovorila sa jej Stella.
,,Do fjasa." Zhlboka som sa nadýchol. Samozrejme, že to muselo byť to prvé čo jej povie.
Stella sa na mňa spýtavo pozerala a pritom rozkošne nadvihla jedno obočie.
,,Čo na to povedať, mohlo to byť aj horšie slovo." Nevinne som zaštebotal.
Videl som ako jej trhá kútiky, ale zachovala si ten odsudzujúci pohľad.
,,Mia, zober Richarda umyť si ruky. Ja vám zatiaľ naservírujem večeru." Postavila sa a popostrčila Miu ku mne.
Poslušne sme si v kúpeľni umyli ruky a nasledovali vôňu do kuchyne. Miu som vyložil do stoličky a ja som si sadol oproti Stella. Celou kuchyňou rozvoniavalo hovädzie mäso a hraškové pyré. Tá zelená farba mi vyrazila grimasu na tvári. Všimol som si ako ma jedným očkom sleduje Stella a snaží sa nesmiať. Mohlo to byť horšie. Mohol to byť špenát. V najbližšej dobe sa určite špenátu vyhnem.
Zapozeral som sa na ňu a zdvihol jedno obočie.
,,Máme tematickú večeru?" Stella sa už neovládla a začala sa smiať.
Smiala sa tak hlasno a tak úprimne, že som nedokázal zastaviť ten hrejivý pocit, ktorý mi obkolesil vnútro.
Postavil som sa a prešiel okolo stolu. Zastavil som sa až keď som rukami zvieral hrany jej stoličky a jej vôňa mi sladko palila nozdry. Zohol som sa k jej uchu a skúsol ušný lalôček. Jej smiech sa pretavil do prerývaného vzdychu.
,,Ako si prišla domov?"
,,Autom." Zaštebotala a hlavu posunula do strany, aby som mal lepší prístup. Jazykom som prešiel po jej krku, vcucol som kus jej kože a ukúsol. Zasyčala a mne boli nohavice v rozkroku ihneď tesnejšie.
Následne som jej to citlivé miesto pobozkal.
,,Bola to jednoduchá otázka Stella , na ktorú chcem čo najkonkrétnejšiu odpoveď."
,,S kolegom."
Privrel som oči a zaťal sánku. Provokovala ma. Páčilo sa jej keď ma vyvádzala z mieri.
,,Kto ťa doniesol Stella? Daj si pozor, ak mi nedáš správnu odpoveď, môže to byť rozsudok smrti pre tvoj zadok.
,,Hm." Stehná pod stolom zatínala k sebe. Toto hašterenie ju vzrušovalo. Prešiel som na lem jej teplákov a vsunul ruku pod pás. Skôr ako som jej stihol čokoľvek prikázať, roztiahla nohy a uvoľnila mi prístup k jej horúcej kundičke.
Ležérne som jej masíroval klitoris. Vždy ak začala prerývanejšie dýchať, spomalil som, alebo úplne zmenil smer pohybu.
,,Toto môžem robiť donekonečna." Zašepkal som jej a pobozkal ju na líce.
,,Alebo mi môžeš povedať kto ťa doviezol a dovolím ti urobiť sa na mojich prstoch. Voľba je na tebe."
,,Primár sa ponúkol." Vydýchla. A mne sa čeľusť zaťala. Žiarlil som. Prečo žiarlím? Nemôžem žiarliť, je to len telesná príťažlivosť, tak prečo?
Žiaľ, sám pred sebou pravdu neukryjem. Bolo toho o toľko viac než len telesná príťažlivosť.
,,Tak ponúkol hovoríš. Ešte niečo ti ponúkol?"
Zakrútila hlavou. Masíroval som jej klitoris o čosi rýchlejšie a jedným prstom som do nej vrazil.
,,Nikto ti nedá to čo ja."
Keď sa blížila k vyvrcholeniu, vytiahol som prst.
,,Prosím." Povedala len a ja som mal čo robiť aby som jej dokázal odolať.
,,Nie. Mala si mi zavolať. Poslal by som po teba auto."
,,Nechcela som obťažovať."
,,Hm."
Keď už som chcel dokončiť čo som začal a tým som myslel ju, vchodové dvere sa otvorili a ja som zachytil Leov hlas a ešte nejakej ženy.
Kazišuk prišiel a nie je sám.