Jeden z nich

42. Keď vieš, že víťaz neexistuje.

Stella

Richard odišiel. Neviem, či to bolo zapríčinené mojim prosíkaním a sľubmi, že keď sa ku mne nedostane budem poctivo triediť odpad a všetko nepotrebné oblečenie odnesiem na charitu, ale stalo sa. Keď sa mi otočil chrbtom, konečne som vypustila z plúc nahromadený kyslík a konečne mohla pravidelne dýchať.
,,Stella, choď. Teraz alebo nikdy." Nabádala ma Nicol.
Nádych, výdych.
,,Idem." Odlepila som sa z miesta a vykročila do vstupnej haly, kde bolo schodisko, ktoré smerovalo nahor.
Po chodbe som nakúkala do všetkých dverí, ktoré tam boli. Otvorenie štvrtých dverí ma priviedlo tam, kde som mala namierené.
Tmavohnedé drevo mi občas zavŕzgalo pod nohami. V ľavom rohu bol starý ale dobre zrenovovaný stôl, na ktorom boli rozhádzané papiere. Rukou som po nich prešla a čítala, či tam nenájdem niečo dôležité. Nič . Za pracovným stolom bol veľký obraz. Tieň tancujúcej ženy pred fontánou. Dala by som ruku do ohňa, že ta fontána bola presne taká istá, aká bola pred Ricciho starým domom. Obraz mal sklenený, čierny rám. Zadívala som sa na tú ženu z obrazu. Nevedela som sa zbaviť pocitu, že som tie dlhé vlasy už niekde videla. Podišla som bližšie a prešla rukou po sklenenom ráme. Na ľavom, spodnom rohu boli vidieť otlačky prstov. Celý rám bol dokonale čistý, až na ten spodný roh. Prechádzala som po rohu do kým som nepocítila pod prstami drobné vypuklé tlačítko. Stisla som ho a rám sa otvoril. V dolnej poličke bol položený sejf a po vrchných poličkách boli položené rôzne knihy a dokumenty.
Teraz by sa mi tie opätky šikly. Na špičkách som prechádzala po knihách, ktoré boli podľa všetkého účtovne. Týkalo sa to ich firmy. Niektoré z nich som otvorila a na rýchlo prelistovala. Nič zaujímavé, alebo skôr nič čomu by som rozumela tam nebolo. Už som chcela zavrieť obraz keď som zbadala čiernu aktovku, ktorá bola zastrčená v tenkej medzere medzi sejfom a stenou výrezu.
Tú aktovku som už určite niekde tiež videla. Spomeň si Stella. Zavrela som oči a vybavil sa mi deň keď som prvýkrát cez kukátko Michaelovho bytu videla pána Harigtona. To je ono. On mal presne takú istú aktovku.
Vytiahla som ju odtiaľ a položila na stôl. Otvorila som prvú prehliadku a zbadala Michaelovo meno. Srdce mi zbesilo udieralo. Bola to posledná vôľa Michaela. Ak by sa to dostalo na verejnosť, všetko by bolo inak. V papieroch bolo vpisané, že všetko zanecháva mne a Mii. Tým pádom by sme vlastnili skoro polovicu spoločnosti.

,,Vidím, že si prišla na naše stretnutie skôr." Antóniov hlas ma tak vystrašil, že som okamžite dokument pustila z rúk.
Stál v otvorených dverách jeho pracovni. Šedivé vlasy mal nechutne ulízané dozadu, za to oblek mu sedel na chlp presne.
,,António." Viac zo mňa nevyšlo a nohy mi skameneli na mieste.
,,Pre teba pán Steall. Nepamätám, že sme si niekedy potykali. Nedostali sa k tebe základy slušnosti ?" Zaťala som zuby do pery a on pokračoval.
,,Aj tvoja matka bola rovnako drzá."
,,Vy, moju mamu ani nespomínajte, zaplatíte za všetko, čo ste mojej rodine urobili."
,,To sú silné slová v ústach tak malého dievčatka." Zasmial sa a o krok sa ku mne priblížil. Následne zatvoril dvere a zvuky, ktoré sem doteraz prúdili z plesu pod nami utíchli.
,,O čom ste sa chceli so mnou rozprávať?"
,,To už je nepodstatné. Aj bez mojej intervencii sa vás Ricci zbavil a poslal na prvý let z krajiny. Stačilo tak málo." Znova sa zasmial a pristúpil ku mne. Pohľadom zaletel ku kufríku, ktorý ležal na stole.
,,Vidím, že si nezaháľala a hrabala si sa mi vo veciach. Vieš aj tvoja matka sa hrabala vo veciach, ktoré s ňou vôbec nesúviseli a pozri kam to tvojich rodičov nakoniec doviedlo. Podišiel bližšie ku me.
,,Obavám sa, že si si aj ty sama spísala ortieľ smrti. Chcel som len aby si vypadla aj s tým prašivým deckom."
,,Prečo ?" Zavrčala som jeho smerom.
,,Tvoja prítomnosť zmenila Ricciho na nepoznanie. Začal sa do všetkého pliesť, všetko moralizovať." Rozhadzoval rukami a kráčal hore dole.
,,Ale to už je jedno. Teraz, keď už toho toľko vieš, nemôžem ťa nechať s tými informáciami odísť."
Zasmiala som sa. Ironicky a na plnú hubu. Vedela som, že to myslí vážne, ale ešte som nevytiahla moje triumfy z rukáva.
,,Povedz António, vedel si o tom, že si Michel písal denník? Až tak veľmi si chcel aby na čele firmy bol tvoj syn, že si využil Michaela a vraždu mojich rodičov, aby si ho dostal z domu?"
António obišiel stôl a stál mi zoči voči. Narovnala som sa, aby som znížila výškový rozdiel medzi nami a hľadela mu priamo do oči.
Sánka sa mu zatínala a uvoľňovala.
Keď nič nepovedal, pokračovala som.
,,Mal si zostať dole a užiť si posledný večer na slobode. Pretože aj keby to mal byť posledný deň v mojom živote, aspoň zomriem s vedomím, že budeš do konca života hniť v base."
,,O čom to melieš suka?"
,,Už si tykáme?" Ironicky som nadvihla obočie.
,,Och, ja som sa nezmenila? Michael mi zanechal taký malý darček, ktorý sa každú chvíľku dostane do rúk polícii." Pristúpila som o krok bližšie k nemu. Nenávidela som ho, ale za tento pohľad na jeho tvár, na náhlu zmenu v jeho postavení, to všetko stálo.
,,A môžem ťa ubezpečiť, že to nebudú ľudia, ktorých máš podpalcom."
Než som stihla dokončiť vetu, jeho ruka vyletela k môjmu krku a pritlačil ma chrbtom ku knižnici. Stisk pritvrdil a mne sa začalo ťažšie dýchať, ale nedopriala som mu to zadosťučinenie, že budem plakať a prosiť o svoj život. Rukami som sa snažila nahmatať niečo, čo by mi pomohlo z tejto situácie.
,,Mal som pravdu, si rovnaká mrcha ako tvoja matka, ktorá rozťahovala nohy pred každým chlapom."
,,Aspoň ma nechce zničiť vlastný syn. Aj keď pochybujem, že keby to vedel, tak by to nejako zmenilo jeho názor na teba."
,,On to vie."
Za chrbtom som nahmatala niečo neidentifikované a zahnala sa. Požadované očakávanie to nesplnilo, pretože predtým ako som mu stihla predmet buchnúť o hlavu mi zachytil ruku a trafila som mu plece. Porcelánová váza sa rozbila o jeho plece a roztrieštila na milión kúskov. Aj keď som ho nedokázala omráčiť, vyrušilo ho to dosť na to aby povolil svoj stisk a ja som mohla prekĺznuť. Rozbehla som sa k dverám. Za sebou som počula pohyb a jeho ruka zachytila môj drdol. Jeho silné zatiahnutie ma donútilo cúvnuť späť k nemu.
,,Bastard jeden."
,,Kam si myslíš, že ideš ?"
,,Choď do pekla." Vlasy sa mi rozplietli a cop si obtočil okolo ruky. Jeho telo som cítila na chrbte a hlavu mi ťahal dozadu. Na krku som pocítila studený kov a keď som sa mu zoprela, ostrá čepeľ sa mi zaryla do kože a pocítila som teplú kvapku krvi, ktorá mi stekala po krku.
,,Ešte stále sa môžeme dohodnúť milá Stella. Ty mi predáš Michaelov denník a všetky dôkazy a ja ťa nechám žiť s tým, že odídeš odtiaľto veľmi ďaleko. Dokonca budem tak štedrý, že ti poskytnem aj vreckové." Uchechtal sa.
,,Radšej zomriem, keď to znamená, že ty budeš hniť v base." Zaťala som zuby.
Čepeľ sa mi zaryla o trošku hlbšie a kvapky krvi sa zmenili na potôčik, ktorý mi tiekol po krku až na hrudník.

Nikdy som neverila ľudom, ktorí tvrdili že tesne predtým ako si mysleli, že majú zomrieť sa im ich celý život premietne pred očami. Niečo na tom ale bude. Nebolo to tak, že by som videla celé moje detstvo v zrýchlenom prehraní, ale skôr sa moja myseľ vydala do spomienok. Videla som pred sebou Michaelové svetlo modré oči, počula som Miin prenikavý smiech, vnímala som Leove objatie a cítila som Ricciho drevito pomarančovú vôňu. Vedela som, že som tam kde mám byť. Takto vyzeral môj pocit domova.

Dvere sa rozleteli a ten náraz dverí do steny ma vrátili do prítomnosti.
Hľadeli na mňa dva páry oči, tak podobné tým Michaelovym.
Podobné a predsa každé iné pomyslela som si.