Jeden z nich

37. Keď sa musíš rozhodnúť či odísť alebo bojovať.

Stella

Leo zastavil vedľa bytovky, ktorú som tak dobre poznala.
Očami som vyhľadala jeho tvár. Mohla som si klamať ako veľmi som chcela, ale pravda bola taká, že jeho prítomnosť ma ukludňovala a nechcela som aby už odišiel.
,,Nechceš ísť hore?"
,,Nemal by som." Prešiel si po blonďatých vlasoch.
,,Nechcem byť v tom byte sama. Môžeme si pozrieť nejaký film." Vystrúhala som naňho psie oči.
,,Tentokrát ale vyberám film ja. Už sa odmietam pozerať na tie romantické sračky, čo vždy vyberieš."
Zasmiala som sa a spoločne sme vystúpili z auta.

V obývačke pustil Smrtonostnú pascu a ja som zatiaľ vzala deky z kresla a sadla si k nemu na pohovku. Hodiny ukazovali, že sa blížili tri hodiny ráno, ale mne to bolo jedno, ešte som nechcela byť sama v byte, kde sa to hemžilo spomienkami na Michaela. Po všetkom čo sa stalo mi tie časy, ktoré som tu strávila prišli zrazu cudzie. Pustený film som vôbec nevnímala a nakoniec ma premohla únava.

Prebrala som a uvedomila som si, že som stále na pohovke a opretá o Leove mohutné telo. Leo pokojne spal a jeho telo sa dvihalo v rovnomerných nadýchoch. Po tichu som vstala a v kuchyni som si v točke napustila pohár vody. Vonku bola ešte tma.
Prešla som po byte a zastavila som sa pri otvorených dverách mojej niekdajšej izby. Zrkadlo bolo stále rozbité a malé črepiny skla sa odrážali od mesačných paprskov, ktoré prúdili do izby cez veľké okno na opačnej strane. Dvere skrine boli tiež stále otvorené, len moje veci tu chýbali.
Otočila som sa na päte a vkĺzla do Miinej izby. Zažala som malú lampičku pri jej postieľke a poobzerala som sa. Tiež tu niektoré jej veci chýbali. Sadla som si do húpacieho kresla a pomaly som prechádzala očami po izbe. Niektoré jej hráčky tu zostali. Z opačného rohu miestnosti na mňa pozeral veľký medveď, ktorý Mia dostala od Michaela. Spomenula som si ako sa s nim spolu hrávali. Medveď vedel rozprávať a spievať. Premohla ma nostalgia a vykročila som k nemu. Po tichu som zatvorila dvere aby som Lea nezobudila. Stlačila som medvediu labku a čakala som, že sa ozve jeho hlas. Nič. Skúsila som aj druhú a tak isto bez zvuku. Musel mať vybité baterky. Otočila som medveďa zadnou stranou k sebe a rozzipsovala mu chrbát.

Vsunula som doň ruku a okrem krabičky s baterkami odtiaľ vypadla aj obálka.

Bez rozmýšľania som ju roztrhala a našla v nej Michaelov zápisník z hnedej koži.

Okamžite som sa začítala

15.august 2007
Nemôžem tu viac zostať. Ešte jeden večer s otcom a zomrie aj ten posledný kúsok príčetnosti  vo mne. Už je to mesiac, keď ma donútil zabiť tú ženu. Bola by to ona, alebo ja. Každý večer, keď zaspávam vidím jej uplakanú tvár. Strýko António mi povedal, že mi pomôže. Že nájde spôsob ako ma z tohto pekla dostať.

28.august 2007
Včera mi strýko doniesol prepis správ z otcovho mobilu, v ktorom nariaďuje popravu nejakého manželského páru. Stalo sa to už pred pár rokmi, ale keby sa to dozvedeli úrady, mohol by ísť do väzenia.
Zistil som na internete, že to boli nejakí známi obchodníci, ktorí sa venovali aukciam obrazov. V starých správach som o nich našiel články a fotky z pohrebu. Zostala po nich jediná dcéra. Na tých fotkách vyzerala ako padlý anjel. Krásna, ale jej prázdny pohľad bol znekľudňujúci.

Panebože. Moji rodičia boli jeho vstupenkou na slobodu. Výmenou za to, že to nikomu nepovie sa dostal preč od otca. Ja som znášala všetky tie posmešky, šikanu, chudobu a on si užíval svoju  slobodu bez toho aby sa zamyslel nad tým, komu všetkému svojim mlčaním ublíži.
Chcela som prejsť na ďalšie strany a preskočiť tak jeho super život a zápisky z vysokej keď ma upútalo na druhej strane Ricciho meno.