Jeden z nich

12. Keď za teba rozhodnú iní.

Stella

Rukou som stále drtila kľučku dverí. Stalo sa to len raz. Už nikdy viac ma tak vášnivo nepobozkal. Nikdy sme sa o tom viac nezhovárali a mne vždy, keď som si spomenula na tento večer praskalo srdce. Nemohla som byť naňho ani nahnevaná, pretože ma v ten večer upozornil, že to nikdy nebude pokračovať. Ale ja ako hlúpa, naivná ženská som si myslela, že ak k tomu dôjde, zistí že ma má rád aj týmto smerom a zabudne na sľub čo dal tú noc. Nestalo sa tak.

Z tak živej spomienky ma vytrhla Mia, ktorá sa mi jemne šuchla o nohu a vkĺzla do izby.
,,Tato?"
,,Nie zlatko, už sme tu len my dve." Pustila som kľučku a pohladila ju po vláskoch a nasledovala som jej kroky.

Nasledujúce dve hodiny sme sa motali po Michaelovej izbe, otvárali a zatvárali šuflíky, skrinky. Prešla som k pracovnému stolu, kde bola zarámovaná fotka nás troch, bola z leta. Sedeli sme na pláži a usmievali sa do kamery. Michael mal nasadenú šiltovku, jeho husté vlasy už boli dávno preč vplyvom chemoterapií. Ja som mala na sebe vrch žltých plaviek a rifľové kraťasy. Vlasy som mala zauzlené v nedbalom drdole. Mia mi sedela v červených jednodielnych  plavkách  na stehnách a smiala sa. Bol to náš posledný výlet. Pohladila som rám fotky.

Rukou som mahmatala zásuvku pod pracovnou doskou. Bola zamknutá. Prezrela som všetko ostatné, ale kľúčik som nikde nenašla.
Seriem na to.
Zobrala som Miu, zažala svetlo a presunula som ju do obývačky, kým som ja vzala nožík a smerovala rozbiť tú zasranú zásuvku.
Vonku sa už zotmelo. Vôbec som si neuvedomila ako čas pokročil. Náhle ma vyrušili hlasy spoza vchodových dverí. Patrili mužom, najprv som tomu nevenovala vôbec pozornosť, ale akonáhle som počula zvuky, ktoré vychádzali zo zámku našich dverí, okamžite som chytila Miu a utekala s ňou do spálne. Svetlo som zhasla. V rýchlosti som schmatla náš pripravený batoh a spolu s nami som ho uzavrela v skrini. Mii som stihla zašepkať, že sa budeme hrať na ticho a kto dlhšie vydrží dostane sladkosť. Poto som už počula ťažké kroky prechádzajúce sa po obývačke. Ich tiché hlasy sa roznášali po celom byte. Potom niekto otvoril dvere na mojej izbe, chvíľu bolo ticho a následne som počula odchádzajúce kroky. Z vedľajšej izby sa ozval rachot. Potom niečo dopadlo na zem, podľa zvuku som predpokladala, že to bola mohutná pracovná stolička za Michaelovym stolom.
Nemusela som dvakrát rozmýšľať čo hľadajú.
Netuším koľko času prešlo, keď to vzdali v Michaelovej izbe a presunuli sa do obývačky.
Tak veľmi som sa bála, že prídu aj sem. Ale vedela som, že skôr či neskôr prídu hľadať aj do mojej izby a nájdu nás.

Nakoniec sa dvere otvorili, čo upútalo Miinu pozornosť.
,,Tato." Zvolala Mia. Rýchlo som jej rukov zakryla ústa, ale bolo už neskoro. Počula som mohutné kroky, ktoré sa blížili k skrini. Rukoveť noža, ktorý som vzala z kuchyni som chytila pevnejšie a nasmerovala k šatníkovym dverám.  Srdce mi vynechalo pár úderov ako sa jeho kroky približovali. Ruka s nožom sa mi nezastaviteľne triasla a zo sústredenia ma vytrhla rana na chodbe. Odrazu ticho pretrhlo zvuk rozbíjajúceho sa skla. Hlasité rany museli zaujať aj chlapa, ktorý doteraz stal v mojej izbe. Neodišiel však znova sa priblížil k nám. Miu som zatlačila čo najhlbšie do skrine a postavila sa pred ňu.

Dvere skrine sa roztvorili a ja som stala čelom k vysokému chlapovi, ktorého postava bola tak mohutná a široká, že mi neumožňovala nič iné vidieť ako jeho. Hlavu mal do hladka oholenú, oči tmavé ako noc a spodnú časť tváre mu skrýval plnofúz. Stuhla som, ale len na malý okamžik, kým som nepocítila v tele adrenalín a túžbu za každú cenu ochrániť Miu. Vyštartovala som po ňom, čo nečakal a nestihol zareagovať.Keď som sa k nemu dostala zapichla som mu nôž do ramena. Povôdne som zamýšľala trafiť hrudník, ale na moju obranu, nemala som dosť skúsenosti ako niekohomu vraziť nôž do tela. Vykríkol bolesťou, zavrčal a podchytil mi krk. Proti jeho sile som nemala žiadnu šancu. Búšila som mu do rúk no s ním to ani nepohlo. Pár sekúnd ma držal vo vzduchu a keď sme obaja počuli za nami prichádzajúce kroky odhodil ma do rohu miestnosti, kde som bočnou stranou tela a spánkom narazila do veľkého zrkadla v drevenom ráme. Očami som preletela po vysokej postave muža, ktorý sa za ním zhmotnil. V ušiach mi zvonil detský plač.
Následne sa mi ťažké viečka zatvorili a ja som už nič viac nevidela ani nepočula.

Bolo to ako by som spala a snívala.

Opierala sa o kuchynský ostrovček a sledovala Michaela ako číta v obývačke knihu.

Další moment sa ku mne skláňáli ľadovo modré oči a kričali na mňa aby som nezaspávala. Chcela som mu povedať, že si musím len na malú chvíľu oddýchnuť, ale v tom tie modré oči zmizli a ja som sa ocitla na pláži, ktorú obkolesoval priezračný oceán. Videla som Michaela ako s Miou stavia hrad z piesku. Smiali sa. Slnko mi oslepovala tvár a ja som privrela oči.

,,Stella, otvor oči prosím." Hrubý hlas ma prebúdzal z mojich predstáv.
,,Neznášam ťa." Zašepkala som.
,,Ani ja by som nepovedal, že ťa zrovna milujem."
Stalo ma všetku silu aby som otvorila oči, ale čo som videla ma odzbrojilo. Niesol ma v náruči a na jeho tvári bol pobavený úškrn. Jeho dlhé kroky smerovali k veľkej trojpodlažnej budove. Rozpoznávala som stromy lemujúce chodník, autobusovú zastávku, na ktorej som každé ráno vystupovala, keď som mala namierené do práce. Niesol ma do nemocnice odtušila som.
,,Mia?"
,,Je v poriadku, Leo ju zobral domov."
Zaúpela som a znova na mňa dopadala únava. Teraz, keď som vedela, že je v poriadku mohla som si na chvíľu oddýchnuť, len na malú chvíľku. Keď si Ricci všimol, že sa znova strácam, poposunul ma vo svojom náruči vyššie a pohladil ma po licí. Usmiala som sa.
,,Budeš v poriadku Stella a keď to tak bude znesiem ťa sám z tohto sveta za to, že si chcela s Miou utiecť do Phoenixu."
,,Hm" Na viac sa moje telo nezmohlo.
,,To je všetko čo mi k tomu povieš ? Čo si myslíš, že by sa stalo keby som v sobotu rano zistil, že ste preč?"
Zavrela som oči a rafinovane som hrala, že spím.
,,Počujem ako prerývane dýchaš, viem že nespíš." Zavrčal.
Otvoril dvere do nemocnice a všade prítomné žiarivé svetlo mi navrátilo ostrú bolesť do spánku. Sykla som od bolesti. Realita sa mi opäť strácala a ja už som nevládala zdorovať. Temnota ma pohltila skôr ako som ju stihla odohnať a všetko okolo mňa sa stratilo.